Prípad predsedu parlamentu rozvíril debatu o azda najtabuizovanejšej spoločenskej téme, o domácom násilí. Čo sa týka formy, prejavov, prevencie aj represie násilia páchaného na ženách bolo toho napísané obrovské množstvo. Menej už ale o príčinách jeho existencie, o koreni problému.
Ďalší skvost ducha alfa samca. Prídem domov z krčmy, zbijem ženu, deti a pekný deň je za mnou. Prečo sa vyskytuje tak do hĺbky zasahujúce a dušu zraňujúce zlo v prostredí , kde sa očakáva bezpečie, pochopenie a láska? Lebo slovo. Slovo ako zbraň. Viem si to predstaviť. Začína to slovom nevysloveným, nemou výčitkou. Pohľadom s otázkou „kde si večer bol/-a?“. Pokračuje otázkami typu „prečo si nevyniesol/-la kôš, prečo neupratal/-a?“, stupňuje rozkazovacími vetami „nejedz toľko, nepi, po robote hneď domov!“. Prúd slov a zbytočných konfliktov. Nasledujú hádky, citové vydieranie a potom príde prvá facka, ktorá to všetko ukončí. Ďalšia, keď to treba znovu ukončiť. A potom preventívna, aby to už ani nezačalo. Za všetkým hľadaj ženu. Čertovo plemeno. Všetci chlapi sú rovnakí. Rozumej svine.
Toľko sonda do duše agresora. Neobhajujem ho, snažím sa vcítiť do jeho kože, pochopiť to, možno vysvetliť. Sotva ide o rodové stereotypy. Skôr o nenaplnené očakávania, o sklamania. Sme skrátka iní, my muži a vy ženy. Mávame iné predstavy spokojnosti a šťastia. Ale rovnako ako tvarovo a farebne rozdielne kúsky puzzle vytvárajú pekný obrázok, aj my spolu môžeme vytvoriť harmonický vzťah bez vzájomného ubližovania si. Chce to však dve veci. Rešpekt a úctu. Vnímajme sa najprv ako cítiace ľudské bytosti, až potom ako príslušníci opačného pohlavia.
