Bol raz jeden vlk, ktorý síce mal svoje muchy, ale inak to bol dobráčisko od kosti. V lese, kde odjakživa prebýval sa nachádzala chalúpka so starou mamou, ktorú denno denne navštevovala akási Karkulka. Jedného dňa sa milý vlk rozhodol vzniesť voči starkej a jej vnučke oprávnené požiadavky. Aby bol v jeho lese pokoj a on sa necítil ohrozený, stará mama sa má vysťahovať a Červená čiapočka viac do hory nevstupovať. Keďže jeho ultimátum nesplnili, porátal sa s nimi spôsobom, ktorý poznáme všetci. Zodpovedné za celú krízovú situáciu boli, samozrejme, stará mama a jej vnučka. Vlk si iba chránil svoje teritórium. On bol obeť a ony agresorky. Ak si do hlavných postáv príbehu obsadíme Ukrajinu ako Červenú čiapočku, NATO ako starú mamu a chudáka vlka vymeníme za Rusko, zrazu dáva všetko zmysel. Lež obrátený, ba možno až zvrátený.
Za celé to prekrúcanie reality môže v konečnom dôsledku úroveň vzdelávania, vedomostná výstroj každého z nás, v tomto prípade v oblasti histórie. Rovnako absencia schopnosti spájať si historické fakty do súvislosti a poučení. Pozrime sa v skratke na dejiny Ruska za ostatných približne sto rokov v chronologickom poradí. Cárske Rusko, jedna z najzaostalejších monarchií v Európe, skostnatený staro feudalizmus. Deštruované boľševickou revolúciou uvádzajúcou choré marxistické tézy do reálneho života. Červený teror spojený s vyvražďovaním vlastného obyvateľstva. Genocída Ukrajincov formou hladomoru spôsobeného rozhodnutím z Moskvy. S nacistickým Nemeckom spoločné napadnutie Poľska, napadnutie Fínska bez vyhlásenia vojny. Porážka Hitlera, svojho bývalého spojenca, snáď jediné pozitívum, aj to dané pudom sebazáchovy. Krvavé potlačenie povstania v Maďarsku v roku 1956, invázia do Československa 1968, do Afganistanu 1979. Najnovšie anexia Krymu v roku 2014, stále trvajúca podpora separatistických ozbrojencov v Doneckej oblasti Ukrajiny.
Nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina. Poučenie z dejín hovorí jasnou rečou. Tiež o politike ústupkov vedúcej presne k tomu, čomu sa snažila zabrániť všetkými prostriedkami - k 2.svetovej vojne. Najprv akceptácia ozbrojovania Porýnia, neskôr súhlas s pripojením Rakúska, nakoniec s rozparcelovaním Československa daný Mníchovskou dohodou. S paralelou k dnešku. Najprv uspokojenie sa s pripojením Krymu, dlhoročná akceptácia partizánskej vojny na východe Ukrajiny. A teraz? Poučíme sa z histórie, že agresorovi sa neustupuje a proti zlu sa bojuje od počiatku? Dnes to je Ukrajina, zajtra pobaltské štáty, o rok môžeme byť na rade my.
