Analógia je v živote človeka jednotlivca, ktorý dosahuje vrchol svojich fyzických a mentálnych síl v priemere medzi 40-tym a 45-tym rokom života. Potom to už ide viacmenej z kopca, smeruje späť do plienok. Obdobne to vidím s celospoločenským napredovaním. Kdesi sme došli a ďalej akoby to nešlo. Už 20 rokov sa točíme ako škrečok v kolese. Hovorí sa o podpore vedy a výskumu, o potrebe reformovať školstvo a zdravotníctvo, budovať vzdelanostnú ekonomiku, o nutnosti zvýšiť vymožiteľnosť práva. Najnovšie o akomsi Pláne obnovy, ktorý ale nemá reálnu politickú podporu, lebo postoj verejnosti k reformám je vlažný. Na prvom mieste sú sociálne istoty ako produkt chlebového zmýšľania. Chceme bezplatné zdravotníctvo aj školstvo. Vlaky aj obedy v školách zadarmo. Že nič zadarmo neexistuje?! Príčetnejší súhlasia s dôvetkom ´nech platí štát´. Štát ako nejaká vyššia jednotka bytia s neobmedzenými zdrojmi. A tak sme narazili na limity, limity vlastnej obmedzenosti. Aká hlboká by mala byť reforma vzdelávania, aby absolventi škôl pochopili tak triviálnu vec, že štát to sme my, že zdroje, ktoré prerozdeľuje sú tvorené zväčša našimi daňami, odvodmi a ziskami zo správy spoločného majetku? Aká hlboká by mala byť, aby žiak na konci pochopil aj následnú súvislosť, že ak spoločné zdroje minieme na nekonečnú stavbu diaľnic, na vlaky a obedy zadarmo, na žiadne reformy už peniaze nezvýšia? Zrejme by stačila celkom plytká s dôrazom na vzdelávanie vedúce k výchove samostatne mysliacich bytostí, nie encyklopedických automatov neschopných aplikovať svoje vedomosti v každodennom živote. Ak dieťa vyrastá v rodine , kde preferujú iba materiálne hodnoty, sotva z neho vyrastie citlivý človek s láskavým srdcom a empatickou mysľou. Rovnako, ak spoločnosť čelí štyridsiatim rokom preferencie materialistickej filozofie, musí sa to odraziť v jej povahe. Paradoxne snaha o budovanie lepšej a spravodlivejšej spoločnosti nás priviedla k horšiemu a nespravodlivejšiemu režimu. K rovnostárstvu, k triednej nenávisti. K delirickému poznaniu, že všetko štátne je dobré a všetko súkromné zlé. Toto marxistické presvedčenie pretrváva aj po tridsiatich rokoch samostatnosti a budovania demokratického právneho štátu a je najviac stelesnené v osobe politika Róberta Fica, ktorý nás utvrdzuje v rozprávkovej šablónovitej múdrosti, že všetci bohatí sú zlí a všetci chudobní dobrí, že bohatí nadobudli svoje bohatstvo na úkor chudobných, že vcelku racionálne ide o teóriu s nulovým súčtom. Tento rozšírený blud vyvracia najnovší výskum čínskej spoločnosti. Za Maa nebol v Číne ani jeden miliardár. V roku 2010 ich už bolo vďaka Tengovým kapitalistickým reformám 64. Dnes ich je 324, nepočítajúc 71 miliardárov v Hongkongu. V súčasnosti nemá žiadna iná krajina na svete okrem USA toľko miliardárov ako Čína. Ak by teória nulového súčtu bola správna, tento vývoj by nemohol nastať. Domnienky o nulovom súčte v ekonomike sú nesprávne: enormný pokles chudoby a súbežný dramatický nárast počtu miliardárov sú len dve strany tej istej mince.
Väčšina bohatých ľudí nezbohatne preto, že oberajú chudobných, ale preto, že vytvárajú veľký úžitok pre iných. Jack Ma je najbohatší človek v Číne s majetkom 34,6 miliardy amerických dolárov. Zbohatol, lebo založil Alibabu a ďalšie úspešné firmy, ktoré naplnili potreby stámiliónov jeho spoluobčanov. Viera v nulový súčet je nielen zavádzajúca. Má aj negatívny vplyv na každého jedného jej stúpenca aj na spoločnosť ako celok. Psychológovia zistili, že táto viera je hlavným zdrojom závisti. Každý, kto sa domnieva, že jediný spôsob, ako zbohatnúť, je na úkor iných, bude prirodzene bohatým závidieť ich bohatstvo. Nastavenie mysle na nulový súčet je aj východiskom socialistických teórií, ktoré priniesli ľudstvu tak veľa utrpenia za posledných približne sto rokov. Najväčší hospodársky úspech v ľudských dejinách sa začal uvedomením si, že keď ľudia zbohatnú (aj extrémne) ako podnikatelia, je to k úžitku každého, nie na škodu spoločnosti. Z čínskych ekonomických reforiem neprofitovalo iba niekoľko miliardárov, ale aj – a to je dôležitejšie – stámilióny, ktoré predtým žili v krutej chudobe. Toto okienko do histórie ukazuje, že kapitalizmus charakterizovaný trhovou ekonomikou je strojcom blahobytu, v ktorom žije západná civilizácia a niektoré ázijské krajiny.
Vyzerá to akoby pohnuté časy, ktoré práve prežívame boli dané našou minulosťou a prirodzenou snahou hľadať vinu za problémy dneška vo všetkom len nie v nás. Nostalgické spomienky na socializmus sú mixované hromžením na demokraciu. Neschopní posunúť naše limity otvoreným myslením smerom k otvorenej spoločnosti nieže prešľapujeme na mieste, ale vraciame sa do minulosti.
