Na mysli mám konkrétne Zákon o sociálnych službách a Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia(ŤZP), ktorý vymedzuje okrem iného aj nárok a výšku príspevku na opatrovanie. Pre poberateľa dôchodku od januára 2025 pre posúdenie nároku na samotný opatrovateľský príspevok už nie je rozhodujúci jeho príjem ani príjem osoby, o ktorú sa stará, ale stupne odkázanosti osoby na pomoc. Dôchodok opatrovateľa sa teda počíta do jeho celkového príjmu, napríklad pri výpočte dane, nie však pri nároku na príspevok na opatrovanie. Pre ekonomicky činnú osobu, zamestnanca alebo živnostníka, však ostáva podmienka príjmu pre vznik nároku na opatrovateľský príspevok nepresiahnutie limitu 2,5 násobku životného minima pre plnoletú fyzickú osobu, t.j približne 700 eúr. Opatrovateľ v tomto prípade môže pracovať maximálne na polovičný úväzok a ešte aj tam sa individuálne posudzuje nielen jeho príjem, ale aj možnosti naplnenia zákonnej podmienky účelu opatrovania. Vezmime si príklad osamelého jednorodiča, matku či otca, ktorý sa stará o ŤZP syna a pracuje na plný úväzok 8,5 hodiny denne. V pracovnom týždni ráno pred prácou odvezie syna do denného stacionáru v domove sociálnych služieb a po robote si ho odtiaľ vyzdvihne. Za túto sociálnu službu platí mesačnú úhradu vo výške cca 230 eúr. Osamelý rodič zarába približne 2 tisíc eúr mesačne v hrubom a reálne chlapca opatruje v bežný pracovný týždeň v ranných a večerných hodinách, cez víkendy, sviatky a v prípadoch synovej nemoci. Hoci mu v komplexnom posudku navrhnutý príspevok na opatrovanie bol, nárok rodičovi nevznikol z dôvodu prekročenia príjmu. Poviete si, správne, čo by chcel?! Veď dobre zarába. Ale ten rodič by možno iba chcel pracovať menej, aby večer nemusel syna do postele hnať a skoro ráno ho z nej vyťahovať. Možno 6,5 hodín s tým, že by mu štát kompenzoval stratu 1/4 príjmu zo zamestnania pomernou čiastkou príspevku za opatrovanie, dajme tomu vo výške 1/3 plnej výšky príspevku. Žiaľ, systém funguje tak, že buď opatrovateľ dostane celý príspevok alebo nič. Napriek faktu, že ako zamestnanec odvádza štátu zdravotné a dôchodkové odvody nielen on, ale aj jeho zamestnávateľ a ako zamestnaný riadne platí aj daň z príjmu. Odhliadnuc od spravodlivosti alebo férovosti systému, znevýhodňovať tých, ktorí pracujú na úkor tých, ktorí sú iba poberateľmi sociálnej pomoci je nepochopiteľne iracionálne. Namiesto zdravej a rozumnej stratégie podporujúcej prácu ako činnosť vytvárajúcu celospoločensky prospešné hodnoty podporuje štát pasivitu charakterizovanú postojom „buď pracuj alebo opatruj“ akoby skĺbiť oboje nebolo možné. Odsudzujúc tým nemálo neúplných rodín s ŤZP osobou odkázanou na opatrovanie na život na hranici chudoby.
Ak by sa k problematike pristupovalo odborne s cieľom adresnej pomoci tým najohrozenejším skupinám obyvateľstva, riešenie by sa nepochybne našlo. Tu je to ale o hýrivej populistickej politike, o volebnej korupcii najpočetnejšej voličskej skupiny. Poberateľov starobných dôchodkov.
