Vraj má prestať šaškovať s hrou na vojaka a vrátiť sa do prezidentského paláca. To prvé by rozhodne mohol, ale s tým návratom by pokojne mal počkať bárs aj do konca svojho funkčného obdobia. Mimochodom, podpredseda parlamentu Andrej Danko akoby pozabudol na svoje vlastné vojenské šaškovanie, bozkávanie kapitánskych výložiek pod vplyvom pár decilitrov vína alebo nadržaným rozdávaním virtuálnych „božtekov všade“ Kočnerovej volavke Alene Zsuzsovej. Holt, vola zo seba môže urobiť každý, nielen „císař pán“ Pellegrini, ale aj dobrý vojak Andrej Švejk. Obaja akoby chrabrosť a statočnosť chceli nadobudnúť buď vojenským výcvikom v prípade prezidenta alebo darovanou hodnosťou v prípade matrikového kapitána. Akoby nevedeli, že chlapa robí slovo alebo v podvedomí tušili, že to ich má nízku váhu a za veľa nestojí. Často jedno odporuje druhému a nezodpovedá činom. Takí dvaja kecálkovia, skrátka. Obaja pofiderní politici, ale skvelí komici ako Rowan Atkinson či Luis de Funes s tým rozdielom, že oni svoje role nehrajú. Žijú nimi, autenticky s plnou prostotou a vážnosťou. Človek iba nechápe pred kým a ako nás to chcú vlastne brániť, jeden prezident mieru a druhý, do slovanského Ruska zamilovaný, odmietač zvyšovania výdavkov na obranu. Militantní „chcimírkovia“. Na rozdiel od ministra obrany, pacifistu a obchodníka so zbraňami zároveň, ktorý sa brániť ani nechce, veď ten Rus aj tak raz odíde. Čo na tom, že medzitým zabije pár tisíc mužov a znásilni pár stoviek žien. Veď nik iný okrem Ruska a možno ešte Maďarska nás napadnúť v žiadnom prípade nemieni. A to sú predsa spriatelené národy súčasnej vládnej garnitúry. Noví spojenci. Či znovu jedno hovoria a iné si myslia? A ďalší mierotvorca, ústavný činiteľ s najsilnejšími právomocami, Barbar, predseda vlády Conan si medzičasom slávnostne zapaľuje vatru zvrchovanosti v Starej Bystrici, pri nie moc vydarenej napodobnenine orloja na Kysuciach. Bojuje proti celej Európe a spája sa s agresorom Ruskom, ktoré má v pláne našu zvrchovanosť znásilniť. Estráda. Žáner si už zaraďte sami. Spĺňa to znaky paródie, absurdného divadla, socialitického realizmu, situačnej komédie, drámy aj tragikomédie.
Ako sa vraví, sranda musí byť aj keď na chleba nebude. Ešte pár rokov tejto lúzy pri kormidle a ani nebude. To bude sranda.
