Slovenský originál vraví čosi ako „ostáva mi pár mesiacov života, nedá sa na tom nič zmeniť...strávim ich ako bohém, lebo peňazí mám neúrekom...užijem si bujaré žúry, drahé dovolenky a luxusné cundry“. Tento hojne sa vyskytujúci spôsob myslenia typu ´po mne potopa´ nie je extra chvályhodný, ale vcelku pochopiteľný. Význam predsedom Smeru modifikovanej verzie je: „Som si vedomý, že naša finančná situácia je zlá...napriek tomu nemienim šetriť, práve naopak, budem míňať ešte viac, jeden úver prekryjem druhým, hoci viem, že tak sa to nesmie robiť, do psej matere...kúpim nové auto, novú telku, ba možno aj dom začnem stavať...veď nejako bolo, nejako bude“. V čom je voľným okom nepostrehnuteľný, ale zmyslom markantný rozdiel? V originálnej verzii začínam konať nezodpovedne až od momentu, keď je jasné, že skončím zle. Vo Ficovej konám nezodpovedne a ľahostajne už od úplného začiatku, je mi jedno ako dopadnem, hlavné je nešetriť hoci by som mal, lebo inak skončím v pekle. Chcem žiť iba dobre, tu a teraz, bez ohľadu na budúcnosť, na zlé ekonomicko-sociálne prognózy. Veď nejako bolo a nejako bude. A ja som predsa taký skúsený a schopný, že sa aj z pekla dokážem vrátiť. Ešte je možná aj tretia verzia, eticko kompulzívna. Andrej Danko je postavou veľký. Nejaký novinár ho už nazval bielym koňom, tak si ho chce budúci predseda vlády aj osedlať.
Nie, Róbert Fico nie je pragmatický politik. Je iba arcipopulistom a hazardným hráčom, ktorý je vo falošnej predstave o udržateľnosti bezbrehého rozhadzovačného sociálneho štátu ochotný hrať vabank s budúcnosťou Slovenska.
