Nielen predsedu vlády, ale aj ostatných výrazných členov kolektívu. Toto dôležité poznanie podcenil vo svojich úvahach o predčasných voľbách aj autor článku. Takto pred rokom mal predseda vlády problém s odpadlíkmi z Hlasu a SNS, Migaľovcami a Huliakovcami. Zdalo sa, že sa mu parlamentná väčšina eróziou rozpadne. Až do okamihu, kým Fico nepochopil, že navonok sú síce odchody poslancov z Hlasu a SNS problémom zmienených strán, ale o krk ide jemu bez ohľadu, kto je za rozpad zodpovedný. Hodnotovú krízu odpadlíkov zreštauroval ministerskými funkciami pre Huliaka a Migaľa. Ak si ktosi myslí, že pri moci sa udržal politickou šikovnosťou, mýli sa. Svoj post najsilnejšieho muža v štáte zobchodoval ako obchodník s bielym mäsom, bezškrupulózne, nepriamou či priamou korupciou. Koaličný košiar je odvtedy celistvý. Z toho vychádza poučenie, že ku zmene vlády vnútorné koaličné rozbroje nepovedú a pud sebazáchovy rozhodne v každej kritickej, vládu ohrozujúcej situácii. Reálne teda ohroziť pozíciu predsedu Smeru môže iba pôvodca všetkej moci v štáte ústavou garantovaným právom na odpor. Protesty, demonštrácie a štrajky. Najnovšie opozícia uvažuje dokonca o štrajku generálnom, čo je rozhodne krok správnym smerom. Generálny štrajk je hromadné zastavenie práce naprieč odvetviami. Otázky, či je až taký silný prejav odporu namieste sú nepodstatné. Dôležité je, či na generálny štrajk existujú dôvody. Odpoveď je jasná, existujú a sú zreteľné. Devastácia pilierov právneho štátu, či už novelou trestných kódexov a zrušením špeciálnej prokuratúry sú len jednými z nich. Nemenej dôležitá je aj zmena zahranično politickej orientácie v rozpore s naším členstvom v EÚ a NATO, ktorá ohrozuje nielen demokratický režim republiky, ale aj jej samotnú budúcu existenciu.V týchto faktoch sa môže javiť kontroverzná konsolidácia verejných financií, ktorá siaha všetkým občanom hlboko do vrecka iba ako okrajový problém. No môže spôsobiť aktiváciu širšej skupiny občanov, ak už nie más. Preto je potrebné sa k iniciatíve o zorganizovanie generálneho štrajku pripojiť, či už na úrovni politických strán alebo občianskych platforiem. Lebo dokedy tú máme trpieť aktuálnu neschopnú a súčasne všetkého schopnú vládu, ktorá je reálnou hrozbou ako pre životnú úroveň bežných ľudí, tak aj existenciu demokratického zriadenia štátu. Mase skeptikov múdro opakujúcej „aj tak sa nič nezmení“ odkážme „možno nie“. Ak sa ale o nič nepokúsime, nič neurobíme, nezmení sa nič celkom určite.
Bez ohľadu na to, či môže byť generálny štrajk úspešný alebo nie, kedy budú oprávnenejšie dôvody zorganizovať ho, ak nepostačujú ani práve tieto tu a a práve teraz?
