Predvianočná cesta predsedu vlády SR, členskej krajiny EÚ a NATO nie je len geopolitickým blúznením a medzinárodnou hanbou. Je predovšetkým posolstvom. Podobným ako priniesli Traja králi z Východu čoby prví pohania, ktorí uverili v Ježiša. No posolstvom presne opačnej hodnoty. Fico návštevou vojnového zločinca zvestuje, že v jeho predstavách o svete nemá etika a tobôž Ježišovo učenie žiadne miesto. Ako samozvaný ochranca tradičných hodnôt pred progresívno liberálnou hrozbou ukazuje, že verí iba v hodnoty materiálne, kúpené hoc aj za špinavé alebo krvou poznačené peniaze. Môže popri tom relativizovať a spochybňovať vinníka vojny, hovoriť konšpiračné výplody o tom, že na Ukrajine vedie vojnu Západ s podporou USA proti Rusku alebo ako je vojna zlyhaním celej Európy. Fakt je, že nášho východného suseda už tretí rok okupuje legitímna armáda Ruskej federácie, s ktorou najvyšším veliteľom si Fico priateľsky v Kremli v nedeľu potriasol rukou. Vraj iba kvôli strateným peniazom za dovoz ruského plynu, ktorého tranzit odmieta Ukrajina ďalej prevádzkovo umožňovať, aby nepodporovala zisky okupanta, s pomocou ktorých vedie proti nej vojnu. Čo je vcelku úplne pochopiteľne a správne. Predseda vlády cestou do Moskvy pred celým svetom demonštruje, že jemu je masaker v Buči ľahostajný rovnako ako sa ho netýka každodenné zabíjanie ukrajinských civilistov „slávnou“ Červenou armádou. Bez štipky hanby ukazuje, že ho zaujíma iba pár miliónov eúr ušetrených za diskontný plyn od akože kamoša z Kremľa. V hĺbke skutočnosti tým Róbert Fico poprel dve tisícročia západnej civilizácie budovanej na kresťanských princípoch so snahou o spravodlivú a slobodnú spoločnosť, o celospoločenské blaho a dobro. A ponúkol návrat do sveta barbarov, kde jeden „vyvolený“ národ bude určovať ostatným, pod hrozbou použitia zbraní, aké zriadenie majú budovať a v akej spoločnosti žiť.
Moskva hovorí, že ďakuje za dôveru a nevie sa dočkať nového septembra 1939 v Poľsku, jesene 1956 v Maďarsku a augusta 1968 v Československu.
