Všetko začalo v októbri rozhodnutím najsilnejšieho muža v štáte o celoplošnom antigénovom testovaní. Nik z nás nevidí do budúcnosti, no existuje aj čosi ako anticipácia – schopnosť predvídať. Človek ozaj nemusí byť veštec. Občas, vlastne vždy, stačí vychádzať z faktov – v tomto prípade z upozornení v príbalových letákoch všetkých antigénových testov o ich nepoužiteľnosti na celoplošné testovanie. Vážiť si to poznanie, konať v jeho intenciách. Expremiér sa rozhodol, že ideme do toho, že „SNP“ a „vylodenie v Normandii“ a bolo. Rozhasené PCR testovanie + trasovanie kontaktov = „ dátové peklo“. Idiot.
Prišiel november, konkrétne šestnásty. Bitku sme vyhrali – uvoľnime opatrenia. Potom december. Igorov poskok a sluha, inak vraj slušný človek, prichádza na vládu s nelichotivými dátami a prognózami. Čo tam po tom?! Je predsa advent, nemôžem vziať ľuďom Vianoce a nepriamo priznať, ako som to pokazil. Dobre bude. Popri tom neustále hľadanie vinníkov – raz vedci, ktorí tvrdia, že vakcinácia je základ a nie testovanie, hlupáci. Inokedy novinári – „múdrosráči“, potom prezidentka. Hlavný arcivinník – minister hospodárstva. Nestačí povedať v slovenskej televízii „je zodpovedný za smrť 4 tisíc ľudí, nech ide kopať hroby“. Treba s tým bežať do Paríža a posťažovať sa prezidentovi a novinám. Vo vláde mám idiota. Idiot.
Nasledovali tri mesiace hrôzy, keď sme my občania tejto republiky, od ktorých pochádza všetka moc zbierali trpké ovocie práce predsedu vlády. Plné nemocnice a krematória. A zrazu záchrana. Prvý marec – najlepší premiér v histórii víta slávnu červenú armádu, osloboditeľa z východu, Sputnik V. Evidentne nemal otca ako ja, ktorý ma raz rozosmial vetou „Synu pamätaj, z Ruska ani krava nie je dobrá“. Naše šťastie, jeho smola a začiatok jeho konca. A ako rozlúčka kvetná nedeľa s odpustením nehodným koaličným partnerom, kontra vlastná zeleno štvrtková prosba o odpustenie adresovaná občanom. Neúprimná, zvrhlá, devalvujúca hodnotu slov ako je sebareflexia, ospravedlnenie, pokánie a odpustenie. Idiot.
Tlačovka po odstúpení neschopného ministra zdravotníctva bola posledná kvapka, ktorou pretiekol pohár. Igor M. už nie je najsilnejším mužom štátu. Jeho odborná a riadiaca charakteristika bola katastrofálna. V etickej rovine sa jeho výkon moci nedá nazvať jemnejším slovným spojením ako poburujúci hnoj. V konečnom dôsledku však jeho pád spôsobila jednoduchá pravda vyjadrená vetou:“Igor Matovič nemá odbornú ani manažérsku kvalifikáciu viesť vládu“ vyslovená jedincom, ktorý na nej neoblomne trval až do úplneho konca. Tento akt bol nesmierne dôležitý nielen z pragmatického hľadiska, keď bol nebezpečnému záškodníkovi sťažený prístup k výkonu moci. Morálny odkaz je významnejší. Na zásadach a hodnotách ako pravda, česť a slušnosť záleží. Dokonca aj v politike. Za to patrí ministrovi hospodárstva veľké uznanie a vďaka.
