Majú pocit, že Vám na nich úprimne záleží. Na ich životných podmienkach, dokonca aj na ich zdraví. Je to však blud, v ktorom žijú. Teraz sú pre Vás iba prostriedkom na udržanie si moci. Emocionálne zmanipulované bytosti, ktorým je potrebné permanentne hrať na city a opíjať ich rožkom. Možno niekedy to tak bolo, možno ešte v roku 2006, keď ste vystriedali pri kormidle pravicovú vládu a stali sa prvýkrát premiérom bola vaša snaha autentická. Od vtedy pretieklo dolu Dunajom už strašne veľa vody a vy ste, myslím, pochopili. Mysleli ste, že bude stačiť o sociálnosti a lepšom živote iba hovoriť a popritom rozdávať. Občas aj tým, ktorí to potrebujú, no zväčša tým, ktorí ani nie alebo vôbec nie. A to najmä sebe, svojej strane a všetkým na nej prisatým pijaviciam. Podobne ako ten, ktorý Vás ako jediný porazil vo voľbách si myslel, že stačí nekradnúť. A popritom treba tiež rozdávať. Rozhadzovať ako vidlami, ako zo svojho, nie ako z dočasne zvereného. Nestačí ani jedno, ani druhé. Lebo rovnako ako štát nie je ako firma orientovaná iba na zisk, nie je a ani nemôže byť len ako otec, ktorý do svojich detí nerozumne tlačí peniaze s opaterou až do svojej alebo ich smrti. Štát je potrebné vedieť riadiť. Nielen peniaze rozdávať, ale aj ich vedieť zarobiť a ušetriť. Reformami, novými schémami, jasnými pravidlami a myšlienkami. Napríklad v zdravotníctve, vedieť ako určiť vzťahy a finančné toky medzi platcami zdravotnej starostlivosti, jej poskytovateľmi a príjemcami. Alebo v školstve, ako ho čo najúčelnejšie financovať, ako zaplatiť učiteľov a zreformovať vzdelávanie spôsobom, aby absolventi škôl vedeli čítať s porozumením a kriticky myslieť. Lebo načo nám je Ústavou garantovaná bezplatná zdravotná starostlivosť, prakticky ťažko dostupná alebo aj úplne nedostupná, kedy na vyšetrenie u špecialistu často čakáme 6 mesiacov alebo dokonca až celý rok? Načo bezplatné školstvo produkujúce mladých ľudí, ktorí nedokážu samostatne myslieť s nechuťou pracovať a profesijne a odborne rásť? Načo prepchatý vlak zadarmo, v ktorom celú cestu musíte prestáť na chodbe? Vážený pán predseda, myslím, že začínate chápať, že svet, štát a ani ekonomika nefunguje na tézach o triednej nenávisti a nekonečnom triednom boji ako Vás učili na Katedre vedeckého komunizmu. S existenciou skupiny ľudí, ktorá žije z práce iných ľudí. Bohatých, ktorí zbohatli na úkor chudoby iných. V bývalom režime nezlyhali ľudia ako vravia mnohí. Scestné boli samotné myšlienky. Svedectvom je nielen 40 rokov socializmu, ale aj 13 rokov Vašich vlád. Pretože v skutočnosti sme všetci na jednej lodi, kde síce necestujeme všetci v prvej triede, ale prácou a snahou sa do nej môžeme dostať a úlohou štátu je dozerať, aby dôstojne cestovali aj pasažieri, ktorí sú v nižších ekonomických triedach. Napríklad osamelé ženy s deťmi, na ktoré otec platí pár desiatok eúr výživného alebo rodičia ťažko zdravotne znevýhodnených jedincov, ktorým štát neumožňuje okrem opatrovania aj plnohodnotne pracovať a dôstojnejšie tak žiť, nielen prežívať. A tu ste, pán premiér, zlyhali najviac. Nieže ste nepomohli tým najohrozenejším sociálnym skupinám, ale najnovšími daňovými opatreniami a nečinnosťou v ostatných sférach poskytovania verejných služieb a manažovaní štátu dostávate do stavu ohrozenia chudobou aj občanov so strednými príjmami.
Rovnako ako by si mal každý človek vedieť priznať chybu a oľutovať svoje činy, mal by aj politik vedieť vyvodiť zodpovednosť za svoje omyly. Pán premiér, vyzývam Vás, aby ste čo najskôr spísali a doručili svoju demisiu do prezidentského paláca. Samozrejme, neočakávam, že sa nad tým apelom čo i len zamyslíte, tobôž to spravíte, ale bolo by to najlepšie čo ste kedy ako verejný činiteľ pre Slovensko urobili.
