Rovnako ako bez smútku by neexistovala radosť, bez existencie nešťastia by sme si neuvedomili nielen hodnotu, ale aj charakter šťastia. Tak to býva aj s pravdou a lžou. Sú dvomi koncami tej istej skutočnosti, v ktorej ktosi môže hovoriť, že oxid uhoľnatý rastlinkám v ikebane prospieva. Ale kvetu to nevysvetlí a my ostatní vieme, že dym ako ťažký karcinogén škodí všetkému živému. Podobne môžu hovoriť o mieri dosiahnutom formou ustupovania a kolaborácie s okupantom a tieto svoje nehoráznosti nazývať suverénnou zahraničnou politikou. Ľudu slobodnej Ukrajiny to nevysvetlia a my ostatní vieme, že vojna tým neskončí. Skôr naopak. Môžu to celé otáčať a stavať z nôh na hlavu, zo seba robiť obete a z policajtov a prokurátorov zločincov. Ale pravdou ostáva, že páchateľmi sú oni. Aj na lopatu sa môžeme dívať z rôznych uhlov. Za bieleho dňa, aj za šera, aj proti slnku so slnečnými brýlami aj pod umelým osvetlením. Vždy sa môže javiť inak, niekomu ako rýľ, inému ako sekera. Vždy, v každej sekunde, je však iba lopatou a kubík dreva s ňou nik nenaštiepe. Presne pre toto je tvrdenie, že každý má svoju pravdu mýtus. Lžou vyhrali voľby, parlamentné aj prezidentské. Väčšina im uverila a myslí si, že to teraz konečne pravda zvíťazila a zrejme sa z toho víťazstva aj úprimne tešia. Ich „pravdou“ sú trestné spisy živých prípadov zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry povaľujúce sa v pivnici Generálnej prokuratúry. Právoplatne odsúdení žiadajúci späť prepadnuté majetky, súdy rušiace celé tresty ako dôsledok nimi prijatej novely Trestného zákona. Ich „pravdou“ je verejnoprávna televízia informujúca o úspechoch ich vlády, bez akéhokoľvek náznaku kritiky, o svetlejších zajtrajškoch a päťročných plánoch splnených na 110% . Za ich „pravdou“ ostávajú iba negatívne dôsledky, na rozdiel od tej objektívnej stojacej trebárs za pádom Berlínskeho múra a železnej opony alebo za nahrávkou s ich priznaniami v poľovníckej chate v Čifároch. Ich vodca vsadil na bezočivú akciu s krycím názvom Prezleč lož za pravdu, podceňujúc pri tom Newtonov zákon akcie a reakcie stanovujúci, že čím hrubšou a brutálnejšou silou bude postupovať, tým väčšiu búrku zožne.
Kto za pravdu horí je slovenskou hymnickou piesňou. Ak sa za ňu dokážeme spoločne zapáliť aspoň spolovice ako sa zapálil Fico za lož, „dávam boľševikovi rok, maximálne dva“.
