Namiesto celoplošnej energopomoci, teda týkajúcej sa 100% domácnosti, bude pomoc adresná. 90 percentá – zrejme toľko máme nízko príjmových ľudí odkázaných na pomoc štátu. Namiesto racionalizácie opatrení iba ďalší populizmus. Vláda sa zaoberá iba otázkou, kde komu, koľko a kedy vziať, aby naplnila štátne „sýpky a pokladne“. Komu sa darí a dosahuje zisky toho treba okamžite zdaniť, aby sa mu dariť prestalo, lebo úspech sa trestať musí. Ako by to bolo, kebyže má v sociálnom štáte niekto viac a iný menej? Vyrábaš, obchoduješ, darí či nedarí sa ti v biznise? Nech sa páči, transakčná daň, nech sa darí menej alebo úplne zahynieš. Štát nevie konsolidovať na príjmovej strane rozpočtu a už vôbec nie na výdavkovej. Tam je to rozhadzovanie peňazí vidlami. Vyššie dane bez účinnej kontroly daňovej disciplíny a znižovania daňovej medzery sú hlúpo neefektívne. Pričom platí čím vyššie dane s viacerými sadzbami, tým väčšia medzera a horšia disciplína. Snaha odliať si peniaze z 2. dôchodkového piliera nie je ničím iným ako gamlingom, keď patologický hráč prehajdáka aj peniaze vlastných detí z vkladných knižiek. O tom, akú ma človek povahu a aké schopnosti najviac naznačujú ťažké životné situácie. O tom ako vie vláda vládnuť najviac vypovedajú ťažké obdobia až krízy. A Fico ani len netuší, je na míle vzdialený od správnych riešení. Jednak kvôli vlastnej ideologickej zaslepenosti, keď verí že všetko štátne je dobré a všetko súkromné má iba snahu odrbávať, v jeho marxistickom jazyku, vykorisťovať. Preto od Smeru očakávať podporu podnikateľského prostredia je ako čakať od leva, že prestane hrdúsiť antilopy. A tiež kvôli nepochopeniu ako a kde sa tvoria ekonomické hodnoty a bohatstvo.
Ale to sú vlastne spojené nádoby spoločného slovenského nešťastia, v ktorom sme sa po dvoch desaťročiach bačovania jeho vlád ocitli.
