Taký predseda SaS by bol Hlasu dal aj ministerstvo vnútra, ktoré má tak či tak. Mimochodom, Richard Sulík evidentne rozdáva rád – z cudzieho. Lebo kebyže je na mieste Šimečku, neponúkol by ani miesto predsedu vlády, veď predsa výsledky volieb, vôľa občanov. A najmä ego narcistu, ktorým nám to tu komplikuje už 15 rokov. Prvá otázka je, čo sa ešte urobiť mohlo. Nuž dať Pellegrinimu všetko, po vzore českej opozičnej zmluvy z roku 1998. Teoreticky mohol vládnuť sám s podporou a dôverou poslancov PS, KDH a SaS. Bláznovstvo? To je skôr, keď sedia v spoločnej vláde rozdielne politicky, hodnotovo a morálne založení jedinci. Napríklad Matúš Šutaj-Eštok ako minister vnútra a Mária Kolíková ako ministerka spravodlivosti. Bola by dosť ponuka podpory jednofarebnej vlády Hlasu? Nie, nebola. Mať celú vládu a nemôcť si robiť čo uznám za vhodné a byť závislý na podpore poslancov, demokratov? Pellegrini je ako márnotratný syn, ktorý zdieľa názory otca, žije jeho hodnotami. A do vlády pôjde s neznámym chlapom s nezrozumiteľnými rečami a myšlienkami o tom ako by mala spoločnosť fungovať. Nie je to hlúposť na druhú, vážení? Druhá otázka je, čo sa urobiť malo. No nemalo sa urobiť celkom nič. Celá úvaha, že spravíme všetko, aby nám znovu nevládol Fico bola scestná, lebo vychádza z nesprávnej premisy, že Pellegrini a Hlas sú lepší ako Fico a Smer. Oboch spája spoločná minulosť a hriechy, ktoré musia ostať nepotrestané. Majú rovnakú sociálno demokratickú matku, rovnakú DNA a aj rovnako štekajú. Ale podľa predsedu PS je jeden čistokrvný pes s dobrými vlastnosťami a druhý túlavý prašivý bastard. Stačilo im slušne zablahoželať k spoločnému víťazstvu a nechať ich na seba vrčať pri delení volebnej koristi. Vox populi, vox dei – hlas boží, Hlas ľudu.
Bývalého prezidenta Andreja Kisku považujem za prvého dobrého, demokraticky zmýšľajúceho, prezidenta SR. Avšak bremeno zodpovednosti za korunováciu Fica IV. vidím aj na jeho pleciach. Začalo víťazstvom v prezidentských voľbách 2014, kedy sme zabránili predsedovi Smeru odísť síce do najvyššej štátnej funkcie, ale bez reálnej moci. Vyvrcholilo vo fakticky a eticky správnom, ale strategicky fatálnom rozhodnutí nevymenovať Róberta Fica za predsedu Ústavného súdu SR a odpratať ho týmto elegantným spôsobom z výkonnej politiky bez dosahu na smerovanie krajiny. Škoda. Teraz už mohol byť Šimečka predsedom vlády, Fico ešte vždy predsedom ústavného súdu, Smer mimoparlamentnou stranou a Slovensko na správnej ceste k otvorenej spoločnosti. Nie cykliť sa Ficom do nekonečna.
