Klobúk dolu pred gestom Igora Matoviča, ktorý rozvešal handry na neobsadené miesta určené pre zákonodarcov Hlasu. Ukazuje, že okrem zmesi zákerností a lží, ktorými nás dokáže z času na čas ohúriť, oplýva až neskutočným poetickým talentom pre humor a metaforu. K veci samotnej je potrebné povedať, že skutočným zakladateľom strany Hlas je Róbert Fico. Pretože, ako sa nechal súčasný premiér počuť, fantómový otec Hlasu Peter Pellegrini obsadil všetky najvyššie politické funkcie v štáte z rozhodnutia a vôle Fica. Tak sa stal najprv ministrom, neskôr predsedom parlamentu a po vynútenej demisii Fica v marci 2018 aj predsedom vlády. Aj za založením strany Hlas stojí Fico, lebo neuspokojil stranícke ambície súčasného prezidenta určené túžbou stať sa Ficovým nástupcom a predsedom strany Smer. Hlas je v svojej podstate nechcené dieťa Smeru, ktorému sa ani neúnuvali prestrihnúť pupočnú šnúru. Vznikol klonovaním. Dôkazom úplnej genetickej zhody so Smerom je aktuálny predseda strany Hlas – Matúš Šutaj Eštok (MŠE). Ten sa tiež stal predsedom koaličnej strany z božej vôle, rozumej z vôle predsedu vlády. Rozhodlo obrovské sebavedomie, presvedčivý verbálny prejav, slabší intelekt spojený s nekonečnou servilitou a psiou poslušnosťou. Vraj má každý národ vládu, akú si zaslúži. Ale nie je to skôr o tom, že súčasná moc je vzorkou našej väčšinovej úrovne, vzdelanostnej, rozumovej a morálnej? Čo iné si zaslúžime, ak si polovica občanov stále myslí, že August 1968 bol internacionálnou bratskou pomocou alebo, že ZSSR(Rusko) nemalo žiaden podiel na rozpútaní 2.svetovej vojny a November 1989 bol prevratom, ktorý zvrhol prekvitajúci a spravodlivý socialistický režim? O čom sú rodinné debaty, či rozhovory kolegov v práci? Nie sú to zväčša reči o iných ľuďoch, o počasí a ostatných malichernostiach? Tiež o konšpiráciach, samozrejme. O antivaxerstve, o čipovaní ľudí a celosvetovom židovskom sprisahaní. O dobrom slobodu prinášajúcom Rusku a zlom otrokárskom Západe. Vlastne sú presne o takom istom prázdne, aké sídli na Úrade vlády SR alebo v prezidentskom paláci.
Čo sa s tým dá robiť? Hlavne sa o tom má a musí hovoriť, diskutovať, hľadať správny uhol pohľadu so skutočne pravdivým obrazom. V skratke, rečniť a písať o všetkých tých nohsledoch, lokajoch a duševných mrzákoch. A handrách, samozrejme.
