Zazneli na konferencii na brehu jazera Wannsee na predmestí Berlína za účasti asi desiatky nacistických pohlavárov, ktorí sa dohadovali nielen na spôsobe deportácie a likvidácie židovských občanov, ale aj na riešení problému tzv. polovičných, ba dokonca aj štvrtinových Židov pomocou zákonom danej nútenej sterilizácie. Vo filme Konferencia vo Wannsee sa na poznámku o arizácii ostatní vysokí predstavitelia Tretej ríše pousmiali s dôvetkom: „asi im vyhovieme“. Celkovo bolo z územia vazalského Slovenského štátu deportovaných cca 70 tisíc Židov, ktorým boli odobraté všetky druhy majetkov v celkovej hodnote asi 4 miliárd korún slovenských. To sú viac, či menej známe historické fakty. V čom je ale paralela s dneškom, respektíve podobnosť so súčasnosťou? Tak ako vtedy sme Židov považovali za vred na tele národa, aj teraz považujeme Európsku úniu za vred na tele našej suverenity. Podobne ako vtedy nám „smrdeli“ Židia, nám v týchto dňoch „smrdia“ pravidlá Európskej únie, konkrétne teraz o právnom štáte. Čo nám „nesmrdí“ v súčasnosti a „nesmrdelo“ ani pred 80-imi rokmi sú peniaze našich „škodcov“. Vtedy Židov, dnes peniaze Únie z Plánu obnovy. Zarážajúce nie sú len reči koaličných politikov o ekonomickej zrade opozičných poslancov v Európskom parlamente, ktorí vraj žiadajú alebo sú dokonca dôvodom možného zastavenia platieb, ale aj otázky niektorých moderátorov lídrom opozície, či by žiadali odňatie eurofondov v prípade prijatia hanebnej novely Trestného zákona. To sama koalícia by ich mala odmietnuť a ak nie, žiadať by to mali sami žurnalisti. Vstupom do EÚ sme sa predsa prihlásili k dodržiavaniu hodnôt a pravidiel, na ktorých toto spoločenstvo stojí. Ak dnes máme pocit bruselského diktátu – jednoducho z EÚ vystúpme ako vystúpila Veľká Británia. Fico s Pellegrinim a Dankom sa však namiesto toho pokúsia vybudovať svoj mafiánsko – sociálny štát za európske peniaze s proti európskou rétorikou.
Jeden šíri reči o zastavení vojenskej pomoci Ukrajine, o nevojne v Kyjeve a druhý vysvetľuje v Bruseli, aký rozdiel je niečo hovoriť a iné robiť. V skutočnosti to však nie je prejav suverénnej národnej politiky, ale symptóm duševnej choroby. Alebo krivého charakteru.
