A tou je poznanie, že v skutočnosti nemá rád nikto nikoho. Premiér nemá rád Hlas, lebo ich subjektívne vcelku pochopiteľne považuje za zradcov. Za krysy, ktoré opustili jeho loď v najťažších chvíľach. Nevraživosť, ba až nenávisť medzi SNS a Hlasom je flagrantná a pripomína skôr rozvodové konanie ako funkčné „ekonomické“ manželstvo založené na pragmatickej báze s absenciou pozitívnych emócií. Kritický je vzťah SNS a bývalej súčasti jej poslaneckého klubu, Národnej koalície, najslabším ohnivkom koaličnej reťaze. Tam sú už, pre zmenu, emócie iba negatívne. Spoločná budúcnosť trojkoalície, či už skôr štvorkoalície, je tak daná ich bezcieľnosťou. Politickí analytici síce môžu oponovať, že cieľom je predsa samotné vládnutie a spoločné drancovanie verejných zdrojov, ale ako sa ukazuje, ambicióznosť hlupákov, ich morálna skazenosť charakterizovaná nenávisťou voči všetkej inakosti a rozdielnosti aj medzi nimi samotnými je väčšou hybnou silou ako moc a peniaze. Pri každom spore vo vládnej koalícii je limitom jej existencie číslo 76, čo je najtesnejšia väčšina zo 150 členného zákonodarného zboru. Hoci začal Fico IV. vládnuť s podporou 79 poslancov NR SR, bez troch poslancov Národnej koalície tzv. Huliakovcov sme na zmienenom magickom čísle 76. Kvôli dlhodobej PN poslanca Hlasu sa včera v parlamente prezentovalo iba 75 koaličných poslancov, čo spôsobilo stratu uznášaniaschopnosti Národnej rady. Traja odídenci z poslaneckého klubu pritom môžu donekonečna opakovať deklarovanú podporu vlády. Faktom je, že ich jediný význam a hodnota spočíva v hrozbe, že ju podporovať nebudú a stanú sa tromi veľmi drahými žetónmi v 79 člennej koaličnej kôpke. Aj keď už dnes vyzeralo na Hradnom vŕšku všetko v najlepšom poriadku, od idylky to má na svetelné roky ďaleko. Nejde len o kulminujúci spor medzi predsedom SNS, ministrom Tarabom a Huliakovcami, ktorý, zdá sa, zďaleka nespeje k urovnaniu, ale tiež o narastajúci erozívny potenciál poslancov SNS so spočívajúcim mandátom odprataných do vysokých štátnych funkcií. Vládneho splnomocnenca Kotlára, hlasnej trúby šialených konšpiračných teórií a ministerky kultúry Šimkovičovej, smrteľného alergénu pre drvivú väčšinu populácie. Budú rovnako ako Huliakovci podporovať vládu, keď o svoje funkcie prídu, čo vyzerá len ako otázka času? Aby toho nemal Fico málo, v batohu mu okrem tohto molotovovho kokteilu tiká aj nástražný výbušný systém v podobe výpovedí lekárov a možnej eurofondovej stopke. Bez štipky škodoradosti je potrebné povedať, že zlo síce občas môže zvíťaziť, ale kvôli svojej povahe a základným charakteristikám nikdy nie je schopné dominovať permanentne a v dlhodobom horizonte je odsúdené na prehru.
Práve toto poučenie a poznanie o samodeštrukcii zla by malo byť základnou nádejou občanov, ktorí nádej strácajú a podliehajú skepse. Nádejou získanou, celkom paradoxne, široko spektrálnou vládnou psychoterapiou.
