V hĺbke podstaty to pre nich spoločne bol skôr štátny smútok ako sviatok. Deň národnej nostalgie za režimom s vedúcou úlohou komunistickej strany. Určite ste sa už s tým stretli, s názorom „dobre už bolo“ s odkazom práve na obdobie rokov 1948 až 1989.V Ústave zakotvené právo na prácu, rožky za 20 halierov, mlieko za 2 koruny a benzín za 8, paneláková veľkovýstavba s podnikovými bytmi zadarmo. Dovolenky na Šírave a v Bulharsku. Gulášový socializmus. Babysitting KSČ - hotový raj na Zemi. V tomto mentálnom nastavení neobstoja ani výhrady typu, že to všetko bol život na dlh, dlhodobo neudržateľný, spôsobujúci zaostávanie vo všetkých spoločenských oblastiach. Rádiomagnetofón alebo džínsy ste prvýkrát videli v podniku zahraničného obchodu v Tuzexe? Stáli sme v radoch na mandarínky, mäso alebo dokonca toaletný papier? No a čo, plné bruchá mal každý, strechu nad hlavou tiež a utrieť sa dalo aj nastrihanými kúskami novín, čo bolo ich najúčelnejšie použitie, lebo čítať sa veľmi nedali. Ale vraj myšlienky boli dobré, vraj to iba ľudia zlyhali. A to presne nechápem ako môže byť utópia dobrá. Ako môže niekto blúzniť o absolútnej rovnosti vo svete plnom odlišností a čo spravodlivé je na tom ak vlastní približne rovnako ten, ktorý sa snaží aj ten kto zaháľa. Nejeden pamätá ako sa po Novembri, začiatkom 90-tych rokov hovorilo, že Západ nedobehneme za 2 -3 roky, ale o takých 10 by sme už mohli. Omyl, je 35 rokov po a my sa dookola boríme viac menej s tými istými problémami. Korupcia, politické krádeže pri verejnom obstarávaní, manažérska neschopnosť čokoľvek zlepšiť. A ak sa aj niečo náhodou podarí zlepšiť ako za Dzurindu a Mikloša, tak to je vlastne zle. Sme ako morské prasiatko, ktorému vymenili koleso za novšie a krajšie, ale vždy beží po kruhovej dráhe toho istého polomeru. Veríme overeným pravdám, že politici budú kradnúť vždy, nič sa s tým nedá robiť a toto posolstvo ľudovej múdrosti sa traduje z pokolenia na pokolenie. A tak tu aktuálne máme predsedu vlády, ktorý miluje Rusko a nehanbí sa verejne hovoriť o nastolení režimu kontinuálnej stability bez volieb ako v Číne a Vietname. O permanentnej vláde jednej strany premenovanej na Smer-KSČ-cesta späť. O tom samozrejme zatiaľ nehovorí, iba si to približne tak zrejme predstavuje. O dobudovaní socializmu, o vlakoch, školstve a zdravotníctve naveky zadarmo. Koho vlastne zaujíma, že to nie 17.november spôsobil pád socializmu, ale bol iba dôsledkom pádu ekonomicky aj ľudsky neudržateľného režimu, ktorého nevzkriesila ani resuscitácia s názvom „prestavba a informovanosť“ vtedajšieho sovietskeho vodcu, ktorú museli implementovať aj naši súdruhovia. Koho zaujíma, koho trápi, že to už tu raz bolo a šeredne zlyhalo. Stále to láka, stále sa o tom tradujú mýty.
To preto nebude 17.november viac dňom pracovného pokoja, ale dňom celoštátneho snemu Smeru. Pohrobkovia totality zvíťazili, staré štruktúry môžu oslavovať deň porážky slobody a demokracie.
