Fakt je žiaľ taký, že veľká časť verejnosti, pravdepodobne väčšina, pripisuje Novembru 1989 negatívny význam so zmenou k horšiemu. Z časti kvôli dočasnému úpadku životnej úrovne spôsobenej problematickou transformáciou centrálne riadenej socialistickej ekonomiky na trhové hospodárstvo s dovtedy nepoznaným javom, nezamestnanosťou. Z časti pre fenomén bytosti držanej v dlhodobom zajatí neschopnej života na slobode. Teraz po 35-ich rokoch je potrebné povedať, že November 1989 bol síce veľkou zmenou, ale zároveň bol iba zmenou formálnou. Bol iba nevyhnutnou podmienkou na ceste za lepšou a spravodlivejšou spoločnosťou. Bol šancou, ktorú sme ak nie vyslovene zahodili, tak minimálne nevyužili úplne. Nežná revolúcia z roku 1989 bola a ostáva metaforou dobytia Jeruzalema, ktorý má síce veľkú symbolickú hodnotu, ale žiadnu reálnu. Pretože „Kráľovstvo nebeské“ leží predsa v ľudských mysliach a srdciach. A tam zavládol prvotne strach z nepoznaného, z nadobudnutia exkluzívnej zodpovednosti za vlastný život, z nových možností, no aj nových hrozieb. Neskôr cynizmus v podobe nacionalizmu, rasovej a sociálnej neznášanlivosti a praobyčajnej ľudskej chamtivosti nielen politických a ekonomických elít, ale aj „radových občanov“. V hĺbke skutočnosti bol 17.november 1989 viac evolúciou ako revolúciou, keď starý režim založený na nefungujúcich marxisticko-leninských tézach skolaboval pod ťarchou vlastných problémov a zlyhaní. Akoby „odhnil“ vlastnou sociálno ekonomickou neudržateľnosťou s katastrofálnou stagnáciou životnej úrovne a zaostávaním za kapitalistickými krajinami Západu. Namiesto tejto jednoduchej pravdy sa v spoločnosti traduje mýtus o tom, že nie všetko bolo na bývalom režime zlé, že bol vlastne dobrý, ľudskejší ako je demokracia a sloboda. Šíri sa ako vírus medzi pospolitým ľudom, v školách a v rodinách z pokolenia na pokolenie. Nebolo a nie je historika, politológa, či sociológa alebo politika ako bol Winston Churchill, ktorý by bol schopný hovoriť verejnosti pravdu. Nielen v tom zmysle, že demokracia má ako systém síce veľa chýb, no nič lepšie neexistovalo v minulom storočí a neexistuje ani teraz. Ale aj o tom, že žiadna reštaurácia a reinkarnácia myšlienok socializmu premietnutá do súčasnosti pohrobkami režimu neslobody nemôže fungovať, že štát je najhorší vlastník a nie naopak, že hoci by každý rád čosi bezplatne dostával, no žiaľ nič zadarmo neexistuje. A ak áno, tak to buď správne nefunguje alebo to zadarmo naskutku nie je. Presne ako naše vlaky zadarmo, bezplatné školstvo a zdravotníctvo. Jednoducho, že platiť za služby je normálne a prirodzené a nenormálne je skôr nemať možnosť slušne si zarobiť. Nie je a ani nebolo nikoho, kto by to občanom odvážne a poctivo vysvetlil a opakoval jazykom zrozumiteľným pre vedca aj pre robotníka z továrne dovtedy, až by to nostalgické vzývanie a spomínanie na socializmus, na jeho ducha a démona v jednom, nadobro prestalo byť témou. Práve v tom bude nutné November 89 ak nie zopakovať, tak prinajmenšom dokončiť.
Nemusíme si pri tom sľubovať lásku, ani vždy hovoriť iba pravdu. Stačí ak sa budeme rešpektovať ako ľudia a nebudeme si klamať v dôležitých veciach. Musíme pri tom vydržať, kým konečne nepríde „biely deň“.
