Vzdiaľme sa od teórie, kde je demokratické zriadenie definované moci a charakterizované nezávislosťou tretej z nich, moci súdnej. Ľudovo povedané, tridsať rokov tu máme režim, kde všetka moc spočíva v rukách jedného človeka – predsedu vlády, ktorý rozhoduje prakticky o všetkom. V parlamentne je krytý viac či menej poslušnou väčšinou, ktorú si sám vytvoril. Kontrolné mechanizmy moci existujú iba virtuálne. Najvyšší kontrolný úrad, Národný bezpečnostný úrad, Úrad verejného obstarávania, Protimonopolný úrad, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Zhruba toľko pilierov ochrany zákonnosti poznám. Nikdy som však nepočul, aby čo i len jeden z týchto orgánov začal konať z vlastnej iniciatívy proti nejakému nariadeniu alebo právnemu predpisu pretlačenému vládou, schválenému parlamentom nereflektujúcim trebárs zásadu transparentnosti alebo rovnosti príležitosti. Dajte cisárovi, čo cisárovo je. Systém funguje ako triumvirát, kde dvaja-traja ľudia blízki jeho veličenstvu, predsedovi vlády rozhodujú. Ten bude generálny prokurátor a henten zas policajný prezident. Zdravotníctvo bude znovuzoštátnené, lebo Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nekonal ako zo zákona konať mal a umožnil ziskové sekcie zdravotnej starostlivosti nekontrolovane sprivatizovať. Súkromné je preto zlé a štátne dobré, zrejme vrátane toho štátneho úradu, ktorý je nefunkčný. Neuveriteľne debilný spôsob myslenia. Rovnako s úsmevom sledujem erudovaných právnikov ako hovoria o potrebe očisty súdov, prokuratúry a polície, o potrebe nastavenia kontrolných mechanizmov, ktoré zabránia podobnej mafianizácii štátu, akú u nás predviedla predchádzajúca vládna garnitúra. Nové kontrolné úrady, nové kontrolné inštitúcie a „starí“ ľudia, starí kamaráti ochotní slúžiť, novodobí žoldnieri s vyoperovanou chrbtovou kosťou typu špeciálny či generálny prokurátor. Nad tým všetkým Kráľ a ním priamo či nepriamo dosadené servilne slúžiace ťažké figúry na vysokých ústavných postoch, navonok lesknúce sa puncom nezávislosti a vysokej odbornosti. Nasledujú ľahké figúry a pešiaci, ktorých bežne stretne na súdoch a ostatných orgánov verejnej správy našinec, obyčajný človek zomierajúci beznádejou pod nožom ich nekompetentnosti a arogantnej bezočivosti. Občan, od ktorého vraj pochádza moc. Ovečka, ktorej pastier nie a nie vysvetliť, že nič zadarmo neexistuje, nevynímajúc vlaky a školské obedy, že nie všetko štátne je mňam a súkromné fuj, že skôr opak je pravdou a platí téza, že štát je najhorší vlastník. Občan, často proklamovaný kresťan, ktorý formálne vzdáva hold učeniu o živote v pravde, o láske k blížnemu a osobnej cti, ale rálne žijúci život v lži, plný nenávisti k inakosti, rezonujúci v živote sám pre seba.
Pôvod všetkého zla v spoločnosti spočíva vo vnútri každého z nás, v našej individuálnej sebeckosti, sebestrednosti a zo všetkého, čo z toho vyplýva. Nepočujeme zlo, nevidíme zlo. Skrivodlivosť páchaná na niekom inom nám býva ukradnutá, prinajlepšom upadá do zabudnutia pár minút po odvysielaní reportáže.Siedmi nevinní Nitrania právoplatne odsúdení za vraždu medičky. Koho trápi, že sú obeťami nehorázneho justičného zločinu? Kto si spomenie, akej štátnej perzekúcie a šikany sa dostalo Hedvige Malinovej? Komu čosi hovoria mená ako Milada Horáková, Jan Palach alebo najnovšie Vasiľ Špirko? Kto pozná ich príbeh a poučenia z neho priam kvitnúce? Môžme sa donekonečna baviť o kontrolných mechanizmoch, ale bez zmeny individuálneho videnia a vnímania navôkol našej maličkosti sa správnym smerom jednoducho nepohneme.
