A pritom zmienená redaktorka položila premiérovi úplne normálnu a najmä legitímnu otázku o problémovom mieste v bilaterálnom vzťahu s Maďarskom. O Benešových dekrétoch, o legislatívnych opatreniach v našej histórii, ktoré vychádzali z princípu kolektívnej viny. Fico sa zrejme domnieval, že práve táto otázka zabrzdí reinkarnáciu formátu V4. V intenciách pštrosej stratégie – strčím hlavu do piesku a problému niet. V skutočnosti otázka historických krívd pochádzajúcich z Benešových dekrétov neprestane existovať jej nepoložením, resp. odsúvaním v čase a ignorovaním. Ani prijatím novely Trestného zákona, ktorá zaviedla trestný čin(!) popierania povojnového usporiadania, ktorý zakázal spochybňovanie a kritiku Benešových dekrétov pod hrozbou odňatia slobody(šialené!). Tu je sloboda slova neprípustná, to iba náckovia a komunisti na ňu majú právo. O tom, o merite veci, tento milovník iného názoru však so stredoškolákmi nediskutoval, jeho rozčúlila vraj „úplne mimo“, aj to nie otázka, ale osoba, ktorá ju položila. Lebo ak by ju nepoložila, predseda vlády Maďarska by si na ňu zrejme už nikdy nespomenul. Pozastavenie si zaslúži obhajoba Ficovho „lapsusu“ zo strany svojich spolu straníkov: „ Asi mal na ňu nervy“. Ďalší „ je to úplne vytrhnuté z kontextu“ alebo Gašparovo „ a strely do brucha sfanatizovaným opozičným prívržencom boli normálne?!“ Kritiku si zaslúžia iba trojslovnú „úplne mimo misu“. A odteraz nech sa Fica novinári pýtajú ako on v Moskve „Ako sa máte, pán prezident?!“
Úplne mimo. Normálny hlupák, sto litrami studenej vody by som ho vystriekal!
