Takmer 3 roky trvalo ctenému Ústavnému súdu SR, aby rozhodol o sťažnosti vyšetrovateľa Jána Čurillu a spol..Nie vo veci samotnej akoby bolo nielen slušné, ale najmä zákonné po prijatí predmetného podnetu. Rozhodol iba o odmietnutí už prijatej sťažnosti a to celé za nekonečných cca 33 mesiacov. Odvolávam, čo som potvrdil a potvrdzujem, čo som odvolal. V skratke, to čo platilo včera za vlády rešpektujúcej demokratické princípy už neplatí dnes za vlády polodiktátorskej „chunty“. Ešte šokujúcejší je kontext v porovnaní rozhodnutí Ústavného súdu vo veci Čurilla na jednej strane a Gorila na strane druhej. Obe známe kauzy spája spôsob opoznania závažnej trestnej činnosti a jej dokazovania – odposluchy so zvukovými nahrávkami. V máji tohto roku sa plénum Ústavného súdu dopracovalo k zjednocujúcemu stanovisku, podľa ktorého má skúmať zákonnosť podobných nahrávok konajúci súd. Čo sa javí ako rozumné a pochopiteľne rozhodnutie sledujúce princíp subsidiarity známy od čias Aristotela určujúci, že čo môže urobiť nižší sociálny útvar sám, nemá mať v kompetencii vyšší sociálny útvar. Otázka je prečo princíp známy tisícročia začala uplatňovať naša najvyššia právna inštitúcia až po troch desaťročiach svojej existencie, nie okamžite od svojho vzniku. Otázka číslo dva znie, prečo daný princíp uplatnil Ústavný súd retroaktívne na podanie Čurillu z roku 2021, teda 3 roky pred zjednocujúcim stanoviskom svojho pléna, ale neuplatnil na sťažnosť odpočúvaného majiteľa bytu na Vazovovej ulici v megakauze Gorila, kde nielenže konštatoval nezákonnosť takto nadobudnutých dôkazov, ale priamo prikázal SIS zničiť výsledky odpočúvania. Rozumiete dobre. Zničiť! Zrejme spáliť ako sa pálili knihy v stredoveku alebo rozpustiť v kyseline ako sa rozpúšťali biele kone v časoch nedávnych. Napriek faktu, že fyzická likvidácia jedného originálu nezničí ďalšie tisícky existujúcich kópií, s ktorými prežije Gorila možno aj naveky. Napriek faktu, že samotné odpočúvanie bytu odobril Krajský súd v Bratislave 23. novembra 2005 a 18. mája 2006 a následnú autenticitu nahrávok s obsahom ich prepisov bola znalecky verifikovaná. Naproti tomu, pre prípad čurillovcov rozhodnutie súdu znamená, že nahrávky odposluchov sa môžu objaviť v rámci procesu, ktorý sa začne na Mestskom súde Bratislava I. Až ten následne posúdi, či sú nahrávky zákonné a či ich pripustí ako dôkaz, alebo ich odmietne. Napriek faktu, že listinné aj vecné dôkazy svedčia o tom, že odpočúvanie priestorov NAKA v tomto prípade realizoval niekto iný než Úrad inšpekčnej služby prostredníctvom svojho odboru špeciálnych činností. Opakovane sa tiež ukázali aj nepresnosti v prepise toho, čo vyšetrovatelia povedali na nahrávkach, oproti tomu, ako to zapísala inšpekcia, kde v debate policajtov aby ich kolega popreveroval výpovede svedkov, policajná inšpekcia prepísala v zmysle, aby ich kolega výpovede poopravoval. Za normálnych okolností by bola možnosť dokázať svoju nevinu pred senátom nezávislého trestného súdu pre obvinených vyšetrovateľov NAKA pozitívnou správou. V časoch postupujúcej „normalizácie“ , znovu „privatizácie“ polície, „harabinizácie“ súdov a prokuratúry si nedá nespomenúť na pred Novembrový paragraf trestného zákona o opustení republiky, kde sudcovia na jeho základe udeľovali nepodmienečné tresty za pokus odísť na Západ za lepším životom. S vlastnou obhajobou po zmene režimu, že vtedy bola taká doba, že vtedy platil taký zákon. V opätovnej atmosfére strachu o vlastnú kariéru, o povolanie, ktoré je zdrojom obživy sa stáva aj nezávislosť súdu, resp. sudcov iluzórnou.
Spravodlivosť by zaplesala, ak by rozhodnutie Ústavného súdu bolo presne opačné. So zelenou pre Gorilu a stopkou pre vykonštruovaný prípad Čurilla. Teraz môžu tak akurát rozprávať o nezávislosti nášho súdnictva rodičia deťom pred spaním.
