Človek by od chlapa s najlepším právnickým vzdelaním a dlhoročným politikom a nositeľom moci v štáte očakával otvorenie verejnej diskusie na tému delenie moci a zaistenie nezávislosti jej troch základných zložiek. Teda zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Návod ako by išlo zabezpečiť, aby poslanci zákonodarného zboru neboli iba strojovými vykonávateľmi spoločnej vôle predsedov vládnych koaličných strán alebo naopak, aby členovia vlády nepociťovali pri svojej práci poslancov NR SR ako kovovú guľu na nohe trestanca. Tiež spôsob ako menovať sudcov, či už ústavných, najvyšších alebo aj sudcov nižších inštancií, aby ich závislosť na zákonodarnej a vládnej moci bola čo najmenšia. So živou polemikou a snahou kvalitatívne posunúť demokratický systém na vyššiu úroveň, aby efektívnejšie dokázal naplniť nielen spoločenské požiadavky, ale aj sociálno ekonomické potreby svojich občanov. Zabudnite. Namiesto toho nám ukazuje cestu ako ľahko sa dá konzumovať moc v celej šírke. Centralizovať, koncentrovať a absolutizovať. Novela Trestného zákona ako všeobecná amnestia, zákon o verejnoprávnej televízii a rozhlase ako nástroj vládnej propagandy a najnovšie verbálny útok najhrubšieho kalibru na sudcov Najvyššieho súdu za ich rozhodovanie v kauzách našich ľudí Smeru ako neprípustné vyhrážanie, ktorým je tiež odkaz Erika Kaliňáka novinárom o jeho žiadosti tajnej službe na ich monitorovanie. Verejné vystupovanie predsedu vlády čoraz viac pripomína správanie človeka, ktorý v snahe potlačiť výčitky svedomia vytesňuje v sebe minulosť a pretvára realitu na svoj obraz. Stáva sa čoraz viac príbehom človeka, ktorý stratil zmysel pre mieru a objektívne videnie a akceptáciu základných faktov. Príbehom sebaľútosti a frustrácie pripisujúcej ostatným zodpovednosť za vlastné zlyhania. Tuctovým, lebo podobných príbehov a ľudí sú na svete milióny.
Ale je iba jeden taký, ktorý ovplyvnil smerovanie celej krajiny na desaťročia hrdiaci sa vedeckými titulmi, pred menom aj za menom, hodnoty lacnej bižutérie.
