Bez váhania, bez zľutovania, nemilosrdne, zversky ako v Buči. Hoci ho mnohí považujú za priateľa, div nie za brata – my sme na listine jeho nepriateľov. Aj Ukrajinci ho považovali za brata, za vlastného veľkého brata. Ako asi naloží s tým menej blízkym slovanským bratom?! Akoby sme to ani nevnímali, akoby sa nás vojna na Ukrajine netýkala, otravuje nás, snažíme sa na ňu nemyslieť. Chceme rýchlo mier. Aj za cenu budúcej vojny. Žijeme si svoje životy. Rodina, práca, koníčky, materiálny dostatok, vlaky, školstvo a zdravotníctvo zadarmo. Nevieme si predstaviť, že taký život nie je samozrejmosťou, že neexituje automaticky, že bude existovať vždy. Ani Kyjevčania si to pred tromi rokmi nevedeli predstaviť. Bomby, rakety, svet bez pokoja, plný strachu o seba, o svojich blízkych, všade prítomnú skazu a smrť. „To nie, nám sa to určite nestane, sme predsa členmi NATO“, myslia si aj rozumnejší. Všetky doktríny, pakty a zmluvy existujú v prvom rade na papieri. Ale niektoré iba na papieri. Bránil Pakt o neútočení Hitlerovi zaútočiť na ZSSR? Zabránilo Budapeštianske memorandum podpísané Ruskom, USA a Veľkou Britániou o bezpečnostných zárukách v podobe rešpektovania suverenity a existujúcich hraníc Ukrajiny z roku 1994 Putinovi napadnúť o 28 rokov neskôr Ukrajinu? Nemôže to byť podobné s článkom 5 doktríny NATO o kolektívnej obrane? Vcelku ľahko áno. Rovnako ľahko ako my hovoríme nie Ukrajine, nie vojenskej pomoci, nie našim vojakom v boji. Podobne ľahko nás môže predhodiť Západ Rusku. Ako kosť lačnému medveďovi, ako obeť, ako prijateľnú cenu pred hrozbou jadrovej apokalypsy. Vcelku ľahko a vzhľadom k naším súčasným postojom aj zaslúžene. Zastavme Putina na Ukrajine, pomôžme Ukrajincom v ich boji za holý život, aby sme čoskoro o holý život nebojovali my sami.
Sú to ľudia, kto umiera pár kilometrov východne od našich hraníc. Ľudia ako ja, vy, my všetci. Dajme im, čo pýtajú. Stíhačky, moderné rakety, muníciu. Nie v malých dávkach, ale dostatok a v predstihu, lebo mier príde iba s ich víťazstvom. Pomôžme im, pomôžeme sebe.
