Vraj sa musí vyjednávať. Ako v Mníchove 1938. Iba teraz to nebudú Sudety, ale zrejme Donecko, Luhansko a Záporožie ako cena za mier. Rovnako dočasný, po ktorom vojna vypukne v plnej sile. O čom a s kým chcú vyjednávať poslovia mieru z Bratislavy? O práve Ukrajiny na existenciu s tým, ktorý jej základné právo na život upiera. S vojnovým zločincom, páchateľom masakra v Buči denno denne rozsievajúcim stovkami svojich rakiet a bômb smrť a skazu ľudu Ukrajiny. S človekom, ktorý sa aj včera nechal počuť, že Rusko je materiálne - technologicky pripravené na jadrový konflikt. Minister zahraničných vecí Blanár opakovane vyhlasujúci, že invázia Ruska na Ukrajinu bola porušením medzinárodného práva je ako sudca hovoriaci verejnosti pri vyhlásení rozsudku, že obžalovaný čin preukázateľne spáchal, právo poškodeného hrubým spôsobom porušil, ale nevymeria mu žiaden trest, ani neurčuje povinnosť náhrady škody. Iba tak – veď porušil právo a čo má byť, je to jadrová veľmoc – z povahy veci má právo porušovať právo dané mu od Boha ako právo silnejšieho. Vyšinutí bratislavskí mocipáni sa rozhodli vyjednávať s teroristami. Rozhodli sa prikrmovať agresívneho sibírskeho vlka zvyškami jedla z cudzieho stola s malou dušičkou, že ich sa nedotkne, že nás z vďačnosti ušetrí, náš veľký slovanský priateľ. Koľko mu dáte, uspokojí sa s 20% územia Ukrajiny alebo mu podhodíte až 30? A koľko ste mu ochotní obetovať o päť rokov? Bude mu stačiť iba Zemplín a Šariš alebo prihodíte aj Spiš? Dravce však vďačnosť nepoznajú a vlci sa s ovečkami nekamarátia, ale slúžia ako jediné. Ako naša vládnuca garnitúra slúži ruskej propagande v hlbokom predklone a pokľaku ako Tiso pred Hitlerom alebo ako Husák pred Brežnevom. Tak ako sa z tisíckrát opakovanej lži nestane pravda, tak nezavládne mier jeho stonásobným vzývaním. Podobne ako neviedlo k mieru anglicko-francúzske mierové prosíkanie a kvílenie vo forme mníchovskej zrady z roku 1938. Pretože s mierom je to ako s láskou – treba naň dvoch. A Rusko mier ešte nechce. Túži najprv po znovu získaní zašlej teritoriálnej hegemónie, po akceptácii jeho veľkosti a historickej predurčenosti, po sfére vplyvu siahajúcej až do strednej Európy bezprostredne zasahujúcej aj do našej nezávislosti a suverenity.
Kým vlastne sme a čo z nás robí súčasná Vláda SR? Sme potomkami myšlienok štúrovcov a hrdými občanmi s odhodlaním bojovať za seba, za svoj národ v intenciách slávnej Mor ho? Alebo sme v mysliach a srdciach jeden z jej najohnivejších veršov zmenili z originálneho „Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom“ na pragmatické a zbabelé súčasne „Je stokrát lepšie byť otrokom, ako nebyť“?