Samozrejme, neplatí to univerzálne. Hovorím o rozhodujúcej väčšine, ktorá si zvolila v posledných parlamentných voľbách návrat mafie a ostatných prezidentských fejkového prezidenta mieru, klamára a intrigána, servilného pätolizača cisára Nera, občianskym menom Róberta Fica. V roku 1945 sme sa zamilovali do slávnej Červenej armády a vo februári 1948 dobrovoľne uzavreli partnerstvo so Sovietskym zväzom so záväzkom zaviesť údajne spravodlivý režim, v ktorom si budú všetci ľudia rovní, kde nebudú chudobní ani bohatí a všetci budú mať tak primerane, materiálne približne rovnako, bez ohľadu na to či sú pracovití alebo nie, zodpovední alebo nezodpovední. V auguste roku 1968 sme od otca tohto „raja na zemi“ dostali riadne zaucho, no nikdy ho neprestali mať radi. Vtedajšie ZSSR, terajšie Rusko. Rovnako ako súčasného predsedu vlády a generálneho prokurátora aj mňa na hodinách dejepisu a občianskej náuky učili o krajine pokroku, kde dnes znamená už zajtra. O slovanskej vzájomnosti, o bratskom národe. O hrdinskej armáde, ktorá nás oslobodila od nadvlády fašistického Nemecka. Avšak, na rozdiel od Fica a Žilinku som po Novembri 1989 využil slobodný prístup k informáciám a so záujmom si prečítal o pakte o neútočení medzi ZSSR a Treťou ríšou, aj o jej tajnom dodatku, v ktorom si veľký Stalin a Hitler rozporciovali Poľsko ako prasa na trojnožke. V záujme poznať pravdu sa nejeden človek dopátral aj k dokumentom v odtajnených kremeľským archívoch, podľa ktorých ak by Hitler nenapadol ZSSR, o mesiac neskôr by slávna Červená armáda napadla hitlerovské Nemecko. Historiograficky je nutné pochopiť, že ZSSR nás oslobodením fakticky kolonizovalo alebo, že jeden totalitný režim v roku 1945 vystriedal zárodok inej totality, naoko humánnej predstavy o novom spravodlivom svetovom poriadku. No v realite veľmi nebezpečnej utópie v mene, ktorej možno páchať tie najhoršie zverstvá ako napríklad masaker v Katyni alebo popravy vlastných súdruhov, priateľov, ktorých jediným previnením bolo, že týmto rovnostárskym experimentálnym exkrementom uverili. Tieto historické fakty a súvislosti nepozná nielen nik z voličov koalície, ale ani nikto z koaličných politikov. Nejde pri tom o vzdelanie, o inteligenciu, o múdrosť či hlúposť alebo obmedzenosť. Ide o vzťah k pravde ako k niečomu, čo nás presahuje, čo určuje kvalitu našej existencie na tomto svete. O hlbokú transcendentálnu túžbu o jej poznanie a uchopenie. Lebo kto dnes za pravdu horí?! Namiesto nej, naproti tomu, ľudia túžia po vlastnej pravde. Svojej, zjednodušenej, určenej vlastnými skúsenosťami, rodinnou anamnézou s tradovanými múdrosťami a výchovným prostredím. Definovanú snahou vidieť vinu za vzniknuté životné problémy, peripetie a zlyhania mimo seba, v niekom alebo niečom inom. V systéme, v režime, v marginalizovanej rase alebo menšine.
V tomto vzťahu k pravde a hodnotám definujúcim západnú civilizáciu už ani Európa nie je pravou Európou a kolíska demokracie sa javí skôr ako jej hospic. So Slovenskom ako mentálnou guberniou Ruska.
