"Chcel by som vyjadriť obetiam svoj smútok a bolesť z traumy, ktorú utrpeli. A tiež je to moja hanba, naša hanba, moja hanba za príliš dlhú neschopnosť cirkvi postaviť ich do centra záujmu," povedal pápež na svojej generálnej audiencii. Tieto slová pokánia znovu dokazujú nielen veľkosť srdca Svätého Otca, ale aj úprimnú vieru v Dobro bez tendencií zamlčiavať ťažko vysvetliteľné a pre cirkev nepriaznivé skutočnosti. Týmto vysloveným A bol daný predpoklad, aby bolo vyrieknuté nielen B, ale sa aj analyzovali príčiny vzniku a následná liečba tohto „hnisavého vredu“ na tele spoločnosti. Problém sexuálneho zneužívania dospievajúcich nie je pritom iba problémom katolíckej cirkvi. Deje sa v rodinách aj v iných komunitách, v detských táboroch, v internátoch. Systémové utajovanie týchto deliktov malo za následok ich extrémny masívny výskyt a praktizovanie. Dá sa povedať, že toto „strkanie hlavy do piesku“ so snahou chrániť dobré meno inštitúcie na úkor ochrany obetí je dramatickejší problém ako samotné zneužívanie mladistvých klerikmi. Neodsúdenie a beztrestnosť akoby v aktuálnych aj budúcich páchateľoch vyvolávalo dojem, že ich činy vlastne nie sú až tak zlé, ba dokonca sú do istej miery prirodzené. Prvou príčinou snahy vyhnúť sa tejto téme je predstava, že sexualita je niečo zlé, nesmie sa o nej zodpovedne hovoriť. Nielen v kresťanských ale aj svetských komunitách, v rodinách. Neberúc do úvahy fakt, že sexualita je súčasťou ľudského života a nie jeho nevkusným príveskom.
Posolstvo z Petrovho stolca rezonuje jasne. Nehovoriť o probléme neznamená, že problém neexistuje. Buďme úprimní a otvorení nielen k ostatným, ale najmä k sebe. Sebaklam je najhoršia vec, ktorej sa môže človek dopustiť nielen vo vzťahu k sebe samému, ale jeho širšími dôsledkami aj k ostatným.
