Padlo na stretnutí opatrovníkov a rodičov prijímateľov sociálnej služby s novou riaditeľkou Centra sociálnych služieb(CSS) Synnómia v Žiline. A bolo výstižnou odpoveďou prítomného pána na spor dvoch matiek, z ktorých jedna dosť nepochopiteľne verbálne napadala druhú, že kvôli správaniu jej syna nechcú oddelenie ambulantného pobytu navštevovať ostatní klienti a dve opatrovateľky zvažujú výpoveď. Prvej z nich akoby nedochádzalo, že zariadenie sociálnych služieb, ktorého klientmi sú osoby s ťažkým zdravotným hendikepom, nie je podobným typom zariadenia ako materská alebo základná škola. Sú tam ľudia s menej náročným správaním, ale aj veľmi náročným a je práve úlohou poskytovateľa sociálnej služby, aby zvládalo aj takýchto prijímateľov. S trochou nadsázky, rodič takého chlapca nie je ako majiteľ psa, ktorý zodpovedá za všetky jeho psie kúsky. Je nepochopiteľné, že niektorí ľudia, nielen rodičia, ale aj zamestnanci CSS žijú v predstave, že za správanie ratolesti zodpovedá vždy jeho rodič. Aj za 27-ročné, aj v svojej neprítomnosti, aj pri ťažkej psychiatrickej diagnóze. To naozaj plánujeme návrat k zvyklostiam starovekej Sparty, kde zhadzovali slabé(postihnuté) deti z útesu? Hlavnou témou stretnutia bol však proti prejazdový stĺpik na konci chodníka, nechodníka, prístupovej cesty k CSS či vlastne necesty.(obr. k príspevku). Celú diskusiu možno nazvať posúvanie problému v čase, kým sa neobrúsi, nesublimuje, nevyprchá či nevyhnije. Veď človek si zvykne, ako sa vraví, aj na drevený spací vak. Má riešiť súvisiace krátkodobé parkovanie a neexistenciu adekvátnej prístupovej cesty k zariadeniu, kde je väčšina klientov odkázaných na individuálnu prepravu mesto alebo skôr ŽSK ako zriaďovateľ CSS a vlastník pozemku, na ktorom ústav stojí? Mesto odkazuje „čakajte“, v auguste sa bude tvoriť nová parkovacia politika mesta. Postoj zriaďovateľa zatiaľ nepoznáme, ale je zarážajúce, že otázka uľahčenia prístupu osobným automobilom k ústavu je vôbec na stole. Predstavte si reštauráciu alebo súkromnú firmu, ktorú dlhodobo nezaujíma otázka parkovania zákazníkov alebo zamestnancov. A tu hovoríme o osobách s ťažkým zdravotným postihnutím. Nie je to podobne hlúpe akoby záchranky nedisponovali parkovacími miestami pre svoje sanitné vozidla? Zlepšenie alebo dokonca vyriešenie nešťastnej záležitosti je tak v nedohľadne, čo je pre Slovensko symptomatické. Veľa sa o problémoch hovorí, ale málo sa pre ich čo najrýchlejšie vyriešenie robí. Vždy existuje množstvo výhovoriek, prečo to nejde a málo nápadov akoby to išlo. Všetko dlho trvá a chýba ťah na bránu, iba ak občas tak akurát na vlastnú.
Naozaj by sme sa mali učlovečtiť. Nielen v empatickom zmysle. Ale aj cieľavedomosti, koncentrácii a nasadení pri hľadaní príčin problémov a ciest ako z nich vyjsť.
