mohli by ste si myslieť, že dobrodružstvo sa začína výstrelom z pištole, alebo zvukom píšťaly, keď už stojíte na štartovacej čiare, no musím vás vyviesť z omylu a povedať vám, že tomu tak nie je. dobrodružstvo sa začína, teda aspoň v našej rodine ako už býva zvykom, cestou na samotné preteky. dneska to začalo úžasne, registrácia je do 13:30, no ale my odchádzame 13:16 z bytu a pri aute zisťujeme, že nemáme kľúče. mišo racionálne mysliac vybehol do bytu a vracia sa o 5 minút s kľúčmi a víťazným úsmevom. naštartujeme a na registračku prichádzame 13:28. dostaneme čísla, čipy a nejaké čierne tašky z ktorých obsahu je mišo veľmi sklamaný. červená taška a tričko, v ktorom by sme obaja vyzerali ako strašiaci na poli. samo nás prišiel podporiť, no nakoniec sa rozhodol, že to skúsi aj on a išiel sa prihlásiť. zatiaľ čo on v napätí čaká kým ho postavia na štart, my trpezlivo čakáme kým sa uvoľní to jedno wécko, nech sa nemusíme schovávať za kríkmi počas behu. stihli sme aj kategóriu menších a teraz je na rade samko. skončil piaty.
staviame sa na štart. ešte zopár fotiek zakiaľ nevyzeráme ako dehydrovaní zombíci a štartujeme. vytrénovaní triatlonisti sa s mojím bratom ženú na koniec ulice a ja v mojom taktiež trocha zrýchlenom tempe postupujem dopredu. polka prvého kola a narážajú na mňa dvaja bežci, s ktorými sa chvíľu porozprávam, no idú ďalej. ako odchádzajú, nastáva mentálna kríza, kde myšlienka, že by som zastavil mi prichádza stále viac priateľskejšia. no pokračujem a začínam druhé kolo. mamka ma sa ma snaží podporiť slovami „nebež tak rýchlo“. ďakujem mami. asi v druhej štvrtine ma predbehli dvaja dedkovia a pridal sa ku mne starší bežec s hodinkami a pravidelným fučaním ako keď sa hodíte do ľadového dvojstupňového váhu v strede zimy. mám veľkú urgenciu sa s ním porozprávať, no jediné čo mi v takýchto chvíľach napadá sú otázky vyspelejšieho škôlkara. skoro každé 3 minúty sa pozrie na svoje hodinky, tak rozmýšľam, že sa ho opýtam na čas, no mám zvláštny pocit, že je lepšie ak ho neviem, tak mlčíme. no, teda, ja mlčím a on fučí. po piatich minútach uzavretia do mojich myšlienok, to už nezvládam a poviem prvú vec, čo mi napadne. „ha, mňa u babky čaká večera, to je motivácia.“ napodiv sa môj bežecký partner zasmeje a niečo zamrmle. prechádzam veľkou nafúknutou bránou obklopenou ľuďmi zo všetkých strán a začínam tretie kolo. keď bežím pri pereci, natrafím na malého cigánika. dáme si „highfive“ a ešte niečo po mne skríkne no už som ďaleko, aby som rozoznal čo. posledné dva kilometre stretávame ešte nevzdávajúcich sa účastníkov, čo dobiehajú druhé kolo, ktorých sa snažím ešte trocha povzbudiť aby to aspoň dobehli. prehodíme posledných pár slov a odpájam sa od môjho verného spoločníka. prebieham ešte popri jednom dedkovi a prechádzam cez cieľ. posledných sto metrov som šprintoval, tak hovorím každému nech mi ide z cesty, ak nechce aby som hodil po ňom tyčku. našťastie pocit, že jedlo pôjde zlou cestou von pomíňa a idem zablahoželať ostatným bežcom na ich výkony. nakoniec ešte fotka a ide sa domov.
