Pred voľbami som písal o tom, ako zúfalo potrebuje pravica prefackať. Nakoniec jej voliči nedali len facku, ale rovno „kopanec do gúľ".
Začnem však predsa len s naším premiérom. Osobne ma prekvapil minimálne troma vecami. V prvom rade sa obklopil viacerými schopnými ľuďmi (Lajčák, Borec, Filko), u ktorých na rozdiel od predstaviteľov rezortov školstva, sociálnych vecí, či obrany, aspoň nemusíme tŕpnuť, čo vyvedú.
Pozitívum je tiež, že sa poučil zo svojej prvej vlády a zatiaľ nemá potrebu robiť z každej zložky spoločnosti, ktorá s ním nesúhlasí, triedneho nepriateľa (z gymnazistov ich urobil len Čaplovič).
A napokon vyzdvihnem aj fakt, že jeho konsolidačné opatrenia smerujú k väčšej redistribúcii bohatstva a k vyššej sociálnej spravodlivosti, o čom dokázal počas svojej prvej vlády maximálne pompézne rečniť. Či je napríklad zrušenie rovnej sadzby dane z príjmu pozitívum, je na dlhšiu diskusiu.
Na druhej strane je však prinajmenšom zvláštne popisovať ako pozitíva veci, ktoré by mali byť pre sociálnodemokratickú stranu samozrejmosťou. Strana Roberta Fica potvrdzuje, že dokáže prekvapiť len v prípade, že od nej nikto nič nečaká.
Na opačnej strane politického spektra je však situácia iná. Už sme si tak trochu zvykli, že doteraz prinášala pravica opatrenia, ktoré sa aspoň trochu podobali na modernizáciu spoločnosti. Možno máme dnes len príliš veľké očakávania.
Realita po 100 dňoch od volieb je žalostnejšia ako pred voľbami. SDKÚ mala šancu na obrodu. To lepšie z nej však ostalo rovnako ako pred voľbami až v druhej línii. Namiesto toho je tu vízia ľudovej kresťansko-národno-sociálnej zmesi. Chápem to ako pokus o vybudovanie slovenskej CDU, lenže tu nie sme v Nemecku. Naša politická scéna a preferencie voličov sú diametrálne odlišné a Frešo nie je Merkelová.
Lipšic pochopil, že KDH je potápajúca (v lepšom prípade stagnujúca) loď, ale nepochopil, že sen o politike bez finančných oligarchov v pozadí je veľmi málo na víziu pre pravicového voliča. Predovšetkým nejde o žiadnu novú myšlienku, a potom mu to už ani nikto neuverí.
Obyčajní ľudia pôsobia dosť schizofrenicky a občas až tragikomicky, ako pri najnovšom nápade Matoviča a Hlinu jazdiť v karavanoch po rómskych osadách a spoznávať „rómsky problém".
O Bugárovi by som prisahal, že sa už konečne v tajnosti vytratil z politiky, ako sa v minulosti viackrát vyhrážal a Sulíkovci sa začínajú zamotávať v bludnom kruhu eurovalov, ktorých kritika v ich podaní je niekde na úrovni „prdu vo vesmíre".
Na tej istej úrovni je aj kritika pravice na adresu aktuálneho konsolidačného balíka. Zredukovanie druhého piliera nie je žiadna veľká katastrofa. Poliaci znížili svoj kapitalizačný pilier na 2,3 %, Česi ho majú na úrovni 3 %, Maďari ho zrušili úplne. 9 % nemá nikto. Oveľa väčšou katastrofou je jeho politická nestabilita. Teraz nie je ani tak dôležité percento, ako pravicovo-ľavicový konsenzus.
Návrhy na znižovanie deficitu typu, že „zlepšime výber DPH", sú skutočným výsmechom tej pravice, ktorá kedysi stála za dôležitými ekonomickými reformami.
Na záver ešte ponúkam víziu pre politikov z ktoréhokoľvek ideologického spektra, ktorí majú ambíciu osloviť voliča bez toho, aby urážali jeho inteligenciu.
Mojou víziou je taká strana, ktorej reálnou (nielen deklarovanou) prioritou bude podpora vzdelávania, vedy, inovácií a efektívnych verejných služieb, založených na e-Government. Strana, ktorá sa zasadí o apolitickú štátnu správu a otvorené vládnutie. Strana, ktorá bude reálne podporovať začínajúcich malých podnikateľov a flexibilný pracovný trh. Strana, ktorej záleží na dôslednom uplatňovaní základných ľudských práv, ochrane a integrácii menšín. Strana, ktorá bude aktívne podporovať silnú občiansku spoločnosť a deetnizáciu verejného priestoru. Strana, ktorá je schopná viesť diskusiu o integrácii Európy bez toho, aby len kopírovala pozície iných, alebo sa pritom strápňovala.
