Pohľad na rómsku osadu je nesmierne žalostný. Polorozpadnuté chatrče, špina, odpad, smrad, zanedbané a podvyživené deti na každom kroku, to všetko reprezentuje jedine obraz totálnej biedy a chudoby. Podobnú, ale oveľa prepuklejšiu biedu dnes vidíme aj v indických a brazílskych slumoch, na čínskom vidieku, na predmestiach arabských miest, kde chudoba donútila masy ľudí vyjsť do ulíc. Táto bieda denne spôsobuje smrť tisícok ľudí v afrických krajinách s nedostatočnou alebo žiadnou sociálnu sieťou. V prípade Afriky to v nás paradoxne vyvoláva pocity smútku a solidarity, a preto im posielame milióny eur, vyzbieraných v rôznych zbierkach.
Nikomu nemožno upierať právo na hnev a frustráciu so spolužitia. Lenže krádeže, bitky, záškoláctvo, domáce násilie, alkohol a drogy, mnohodetné neplnoleté matky, ktoré sa nevedia postarať ani o seba, či spôsob života, ktorý bráni normálnemu spolunažívaniu, sú len symptómy problému, ktoré vidíme na celom svete. Majú jediného spoločného menovateľa, ktorým je chudoba, či sociálne vylúčenie. Nemajú ani rasový, ani etnický pôvod.
Náš skutočný problém sú desaťtisíce etnických Rómov, žijúcich v biede a nedôstojných životných podmienkach. Za svoju biedu si nemôžu sami, pretože sa v nej už narodili a nikdy nepoznali nič iné. Súčasťou tejto biedy je existenčná závislosť na sociálnych dávkach, nedostatok základných materiálnych statkov, nedostupnosť základných služieb, nedostatočná základná infraštruktúra, nedostatočné vzdelanie, alebo pohŕdanie väčšinovou spoločnosťou. Spolu vytvárajú neprekonateľné bariéry. Títo ľudia predsa nezneužívajú štát, alebo prácu iných. Snažia sa len prežívať v podmienkach, v ktorých sa narodili. Napriek pochopiteľnej frustrácii, ktorú spoločné spolužitie každodenne prináša, je našou povinnosťou si toto uvedomiť.
Čierne stavby sú závažné. Na jednej strane stojí nespochybniteľné právo na majetok, no na druhej právo na bývanie a právo na život. Riešenie si vyžaduje veľkú dávku vôle, citu a porozumenia na oboch stranách. Že sa to dá, dokazuje veľké množstvo príkladov. Akákoľvek represia vyvoláva len nové problémy a odďaľuje riešenie.
Verejnosť si tiež myslí, že „rómsky problém" vyriešime krátením alebo zvýšenou podmienenosťou vyplácania sociálnych dávok. Chceme od ľudí bez vzdelania a kvalifikácie, aby pracovali v okrese s 25 % nezamestnanosťou. Ak nebudú, nemajú nárok na peniaze od štátu. Tieto dávky predsa nie sú zábezpekou povaľačského a bezstarostného života. Sú garanciou aspoň minimálnej úrovne prežívania, akú vidíme teraz. Umožňujú ľudským bytostiam uplatniť si to najzákladnejšie právo - právo na život - nič viac. Ak urobíme chudobných ešte chudobnejšími, dôsledky budú oveľa tragickejšie aj pre väčšinu. Ak sú dnešné problémy dôsledkom chudoby, čo spôsobí ešte väčšia chudoba?
Naša spoločnosť má autentickú historickú skúsenosť toho, ako ďaleko môže slepá nenávisť zájsť. Práve táto skúsenosť nám však umožnila civilizačne narásť. Dúfam, že dostatočne na to, aby sme dnes hľadali také riešenia, ktoré budú založené na zdravom rozume, porozumení skutočných príčin problému a univerzálnych hodnôt ľudskosti. Spoločnými silami môžeme odstrániť špinavú škvrnu na našej spoločnosti, ktorá je hanbou pre nás všetkých.
