Aktuálny počet Slovákov v Rumunsku je cca 17 tisíc, hoci ich počet bol kedysi podľa niektorých zdrojov trojnásobný. Tento pokles je spôsobený hlavne migráciou (prevažne na Slovensko) a asimiláciou (mnoho z nich sa napríklad popoľštili). Do druhej svetovej vojny sa však príliš neasimilovali. „Zmiešavanie“ s rumunskými rodinami bolo zriedkavé, čo bolo nepísaným pravidlom.
História slovenského osídlenia v tejto krajine siaha viac než 200 rokov dozadu. V tej dobe sme boli, podobne ako kusisko dnešného Rumunska, súčasťou Uhorského kráľovstva. Vtedy sa teda jednalo o presun obyvateľov v rámci jednej krajiny. Časom sa hranice viackrát menili, až sa stalo, že niekoľko tisíc Slovákov ostalo žiť v krajine, ktorá so Slovenskom ani nehraničí. A čo je najúžasnejšie, celé tie roky, počas ktorých boli takto odstrihnutí od našej vlasti, si udržali jazyk, kultúru aj mnohé zvyky.
Prvá „kolonizácia“ v druhej polke 18. storočia zaviedla Slovákov do hornatej a zalesnenej oblasti dnešnej Bihorskej a Salažskej župy. Prichádzali sem na pozvánku uhorských grófov, ktorí vlastnili veľa lesov a na ich klčovanie potrebovali pracovnú silu. Tú si „zadovážili“ hlavne z východnej časti Slovenska. Preto tam aj dnes ešte nájdeme zvyšky šarišského a zemplínskeho dialektu. Migrácia teda mala ekonomický a sociálny charakter, neskôr prichádzali i odborníci, najmä sklári a baníci.
Po čase sa Slováci v hojnom počte sťahovali aj do dnešnej Aradskej župy, hlavne do mesta Nadlak. Prví Slováci, ktorí tam prichádzali, boli potomkovia slovenských migrantov, ktorí už vtedy žili v Maďarsku.
V Nadlaku dnes žije najpočetnejšia slovenská komunita. Býva v ňom približne 4 tisíc Slovákov, ktorí tvoria cca 47 % z celkového obyvateľstva. V medzivojnovom období tu bolo Slovákov zhruba 12 tisíc. Ďalšími obcami, kde bežne narazíte na Slovákov sú napr. Nová Huta (Șinteu), Bodonoš (Budoi), Gemelčička (Făgetu), Butín (Butin) alebo Čerpotok (Valea Cerului).
Avšak mnohé dediny už stihli zaniknúť, poprípade tam, kde pred časom žili väčšinou Slováci, sa tento pomer už obrátil a stali sa menšinou. Snaha o udržanie kontaktu s vlastnou kultúrou je ale obdivuhodná. Svoje styky so Slovenskom ľudia udržiavali hlavne vďaka silnému náboženskému prepojeniu.
Okrem toho je v Rumunsku vybudovaný aj systém slovenského školstva od materských škôl, cez prvý a druhý stupeň základnej školy až po dve lýceá. V slovenských školách sa okrem rumunčiny, dejepisu a zemepisu Rumunska všetky predmety dodnes vyučujú v slovenčine.
Vyučovanie som nenavštívil, takže o spisovnosti jazyka v škole nemám informácie, avšak mimo školu je slovenčina obyvateľov pomerne archaická. Bola totiž veľmi dlho izolovaná od zvyšku Slovenska, a aj preto má svoje čaro.
Jedno sa nachádza v Bodonoši – Teoretické lýceum Jozefa Kozáčka, ktorý bol významný cirkevný hodnostár a kultúrny pracovník. Pričinil sa tiež o založenie Matice slovenskej v Martine, ktorej dokonca aj predsedal.
V Nadlaku sa nachádza druhé – Teoretické lýceum J. G. Tajovského. Bol to spisovateľ, ktorého asi netreba predstavovať. Počas jeho tunajšieho pobytu napísal niekoľko diel, napr. Statky-zmätky. V Nadlaku strávil šesť rokov a pracoval ako účtovník Ľudovej banky.
Pri školách ale snahy o udržanie „pupočnej šnúry“ so Slovenskom nekončia. V Rumunsku nájdete viaceré slovenské periodiká, taktiež tam vychádza kultúrno-spoločenský mesačník Naše snahy, mesačník slovenskej mládeže My a kultúrny štvrťročník Rovnobežné zrkadlá. Aktívnou inštitúciou je aj Vydavateľstvo Ivana Krasku sídliace v Nadlaku a hrdí môžeme byť aj na slovenské ochotnícke divadlo, ktoré je aktívne už viac ako sto rokov. Navyše rumunská verejnoprávna televízia a rozhlas vysielajú v rámci svojich národnostných blokov aj v slovenskom jazyku.
Ten je už samozrejme medzi obyvateľmi poznačený rumunčinou, ale aj slovami, ktoré sa z našej slovnej zásoby stihli vytratiť. Bežne tam napríklad započuť výraz „načim“ (treba). Tento tvar vlastne ani nie je nespisovný, len sa už u nás takmer nepoužíva. Ďalšou lahôdkou nárečia v Bihore je napr. výraz „vymaľovať obrázok“, ktorý znamená odfotiť.
Málokto asi vie, že významným Slovákom s rumunskými koreňmi bol Michal Dočolomanský. Jeho otec, rodák zo Sv. Juru, vzdelával Slovákov v Rumunsku v dedine Boromlak, kde postavil aj sochu – kópiu sochy Ježiša vykupiteľa z brazílskeho Rio de Janeiro. Z týchto končín pochádzala aj Florianna Bodea, rodená Rumunka, ktorú si vzal, naučil ju po slovensky a neskôr sa s ňou presťahoval na Slovensko.
Kultúru Slovákov udržiavajú aj viaceré folklórne aktivity. Najväčšiu tradíciu má súbor Sálašan a v úspešnej relácii Zem spieva ste mohli vidieť súbor Ďatelinka.
Skrátka, aj po viac než dvoch storočiach sú Slováci, ktorí sú doma Rumunsku, hrdí na svoj pôvod. A to je niečo, kvôli čomu sa tam oplatí zavítať!
Absolútnym tromfom našej návštevy bolo nájdenie dávno opustenej slovenskej školy uprostred ničoho. Vnútri sme našli staré mapy, učebnice, platne, rôzne učebné pomôcky a dokonca aj jedného netopiera :)
Bol to ďalší z dôkazov, že výlet do týchto kútov Rumunska je čiastočne aj výletom do minulosti. A to v tom najlepšom slova zmysle.
Ďalšie moje články napísané pre REFRESHER.sktu a pre vedelisteze.sk tu.
