Cieľom bolo precestovať krajiny Škandinávie. No a keďže tie nie sú zrovna blízko a treba sa k nim nejako dostať, zaumienili sme si zastaviť sa cestou tam a naspäť aj v ďalších štátoch.
Znovu sa išlo autom a opäť sme mali dopredu len približnú trasu s pár záchytnými bodmi, ktoré sme nechceli vynechať. Rovnako, ako na Balkáne, sme si presnú trasu plánovali takmer na dennej báze s rozloženými mapami. Tiež sme sa chceli vyhnúť väčším výdavkom, aj keď nám bolo jasné, že oproti balkánskemu tripu, tento spotrebuje oveľa viac času a teda aj prostriedkov. Najmä chýry o nie zrovna nízkych cenách v Škandinávii nás donútili poriadne sa pripraviť a zásobiť sa potravinami, ktoré dlho vydržia. Čiže na pomery cestovania po severských krajinách sme znova chceli ísť podľa „low cost“ modelu.
Teraz sme sa navyše dokázali úspešne vyhýbať kempom či hostelom, takže nocľah bol zakaždým grátis. Vďaka každodennému plánovaniu sme boli opäť časovo i trasovo flexibilní, čiže keď sme chceli niekde stráviť viac alebo menej času, bolo to len na nás, ako sa dohodneme. Minitábor sme si rozkladali v čase i na miestach podľa vlastného uváženia. Ani raz sa nám nestalo, že by sme po rozložení stanov museli odísť z daného miesta. Nikto nás našťastie nevyháňal, ani nepokutoval. Bolo vzrušujúce, že keď sme ráno vyrážali, väčšinou sme nemali poňatia, kde si budeme líhať večer. Pokiaľ sme neboli v národnom parku alebo v inom type prírodnej rezervácie, zvykli sme si rozložiť oheň – teplá strava, šetrenie paliva do variča, teplo.
Výbava našej posádky bola v podstate totožná s Balkánom: bandaska s vodou, varič, stany, spacáky, karimatky, prenosná chladiaca skrinka, oblečenie, jedlo, hygienické potreby, mapy, nejaké to kuchynské náčinie atď. Začiatok tohto výletu sme naplánovali na prvý júlový deň a predbežný časový plán rátal s návratom na prelome júla a augusta. Poďme teda cestovať!
V prvý deň našej cesty sme vyrazili ráno z Prievidze, plynulo prešli cez Kysuce, kúsok Česka a na poludnie sme už boli v Poľsku. To sme nemali v pláne pochodiť. Je to náš sused, je v podstate blízko a brali sme ho iba ako prechodnú krajinu, cez ktorú chceme čo najsvižnejšie prejsť. Zvolili sme trasu po diaľnici, v snahe stráviť v tejto krajine iba jednu noc. Podvečer sme už boli vo Varšave. A síce sme nemali v pláne príliš si ju obzerať, aj na tých pár minút nášho prejazdu nás celkom uchvátila. Krásne a moderné veľkomesto. Príliš sme sa nezdržiavali a pokračovali smerom na Litvu.
Ďalší deň poobede sme prešli poľsko-litovskú hranicu, nastavili na hodinkách o jednu hodinu navyše a vydali sme sa na sever k mestu Šiauliai. Pri ňom sa totižto nachádza tzv. Hora krížov. Ide o jedno z najzaujímavejších miest v tejto krajine.
Vzniklo na mieste, kde stál kedysi hrad a prvé kríže na ňom boli vztýčené ešte v 19. storočí ako pamiatka na obete poľských povstaní proti ruskej nadvláde. Vďaka domácim aj zahraničným pútnikom sa počet krížov stále zvyšoval, no v časoch, kedy bola Litva súčasťou ZSSR, boli kríže niekoľkokrát zničené. Vôľa miestnych bola však vždy silnejšia a pútnické miesto zakaždým vzkriesili. Tým pádom začala byť pre Litvu Hora krížov aj symbolom protisovietského odporu. Aktuálny počet krížov je neznámy. Odhady hovoria, že ich je približne 200 tisíc.
Odtiaľ sme sa už ponáhľali nájsť miesto na pelech. V rovinatej krajine so samými poľami to bola náročná úloha. Napokon nám dovolili obyvatelia jednej miestnej usadlosti rozložiť si stany priamo pred ich domkom. Bojovali sme s poriadne silným vetrom, ale napokon sme úspešne zakotvili. Ráno sme im zavesili na kľučku dverí ich domu taštičku s magnetkou, slovenskou sladkosťou a papierikom s ďakovným odkazom. Nemali sme príliš veľa čo ponúknuť, ale aspoň takto sme s dobrým pocitom vyrazili ďalej...
...naspäť na cestu. Mimochodom, trochu sme sa báli, v akom stave budú litovské vozovky. Musím však povedať, že hlavné ťahy boli solídne. Pomedzi maličké dedinky viedla dobre upravená cesta a z nej sa do obcí vetvili ďalšie cestičky. Tie už väčšinou boli v zlom stave, asfalt bol skôr výnimkou. Pokiaľ chce ale niekto autom navštíviť Litvu, je potešujúce, že až na posledných pár sto metrov k cieľu by nemal mať problém.
Na pravé poludnie sme už boli v Lotyšsku. Kúsok za hranicou, pred mestom Saldus, sme narazili na nemecký vojnový cintorín Frauenburg (nemecký názov Saldusu). Vyzeral byť pomerne nový. Z popisov sme vyčítali presne to, čo sme predpokladali. Na Pobaltí prebehlo počas svetových vojen niekoľko bojov nemeckej a ruskej armády. Baltské krajiny sa nikdy netajili odporom voči ruským územným nárokom a nátlaku. Počas konfliktov sa to prejavovalo tým, že sympatizovali s nepriateľom Ruska – Nemcami. Lenže za čias Sovietskeho Zväzu, ktorého súčasťou tieto krajiny boli, nebolo možné vzdávať nijakú formu vďaky a úcty pre padlých vojakov na nemeckej strane. Po páde režimu a osamostatnení od ZSSR tomu ale už nič nebránilo.
Ďalším bodom na programe bolo lotyšské mestečko Kuldīga. Zájsť sme sem chceli kvôli rieke Venta, na ktorej sa tu nachádza najširší vodopád v Európe. Napokon sme sa tu zdržali dlhšie, než sme očakávali. Kuldīga totiž ponúkala okrem vodopádu aj pekné historické centrum.
Večer sme už boli v Rige. Tú sme si chceli aj trochu popozerať, kvôli čomu sme ale vôbec neodhadli naše časové možnosti.
Riga je už oproti Slovensku o dosť severnejšie, a teda aj slnko zapadalo o dosť neskôr. Na to sme sa asi spoliehali až príliš. K bielym nociam Škandinávie to bolo predsa len ešte ďaleko. A tak sme po obhliadke mesta sadli do auta a v podstate už po tme sme hľadali miesto, kde sa zložíme. Napokon sme zakempovali pár km za hlavným mestom, v lesíku kúsok od mora. Po tme sme nejako postavili stany a až neskôr sme zistili, že sa to tam nesmie :) Trochu adrenalínu navyše, ale prežili sme; ráno sme rýchlo stany zložili a za svetla si popozerali okolie.
Raňajky pri pohľade na Baltské more - nádhera. Niektorí z nás sa dokonca aj okúpali. Ešte pred odchodom sme nazbierali za škatuľku čučoriedok, ktorých tam bolo v lesíku habadej; a adios! K ďalším hraniciam sme to dotiahli opäť na pravé poludnie. Tentokrát sme sa ale na pohraničí aj zastavili. Konkrétne v hraničnej obci Ainaži, kde v podstate rovno na estónsko-lotyšskej hranici postavili z veľkých kameňov 600 m dlhé umelé mólo, ktoré cca 200 metrov vyčnieva do mora.
Podvečer sme už boli v Talinne. Cesta tam ubehla po rýchlostnej ceste ako nič. Ako prvé sme si v Talinne šli zabezpečiť trajektové lístky na ďalší deň. Za štyri osoby plus auto nás nevyšli ani 100 eur. Skvelé, čakali sme minimálne 150 €. Keď boli lístky v suchu, šli sme si poobzerať estónsku metropolu.
Vzhľadom na ranný odchod trajektu sme nechceli opúšťať mesto, hľadať miesto na kempovanie a ráno chvátať nazad do prístavu. Zvolili sme teda krkolomné riešenie – prespať v aute. Nič neobvyklé, poviete si. Ale my sme mali naozaj nafullované auto a boli sme v ňom štyria. Pri spaní v aute, ak ste štyria, som sa naučil jedno pravidlo: treba si nájsť naozaj dobrú polohu. Takú, v ktorej vydržíte čo najdlhšie... pretože INÁ POLOHA NEEXISTUJE. Ráno sme sa teda zobúdzali poriadne pokrčení a rozbití. Na druhú stranu, vedeli sme, že sa na tomto tripe bude nutné občas obetovať. A keď sme videli tú loď, ktorá nás vezme do Helsínk, celkom nás to pokropilo živou vodou. Pravda, len na chvíľu. Na lodi sme všetci napokon odkvecli. Aj spánok bolo treba – aspoň tá cesta rýchlejšie ušla. Poobede sme boli v Helsinkách.
Superlatívy budem asi opakovať často, ale Helsinki sú naozaj nádherné prístavné mesto. Najprv sme sa šli pozrieť na Temppeliaukion kirkko, čiže kostol vybudovaný v skalách, priamo v meste. Odtiaľ naše kroky viedli do centra, kde sme odstavili auto a šli sa prejsť. Odvtedy sme už nikdy nespravili takú chybu, že by sme si presne nezaznačili, kde sme to auto nechali.
Áno, stratili sme sa. Polhodinu pred vypršaním parkovného sme sa rozhodli vrátiť k autu. Úplne zlým smerom. Napriek mape mesta, napriek navigácii, nevedeli sme kam ísť. Dvoch domácich sme sa pýtali, kde by to mohlo byť; a to ešte prvý nás poslal inam. V čase nálezu auta bolo dobre vyše hodiny po limite parkovného. Našťastie sme neobjavili za stieračom nič.
Odchádzame z Helsínk. Severne od nich nás udivovalo, ako žijú Fíni. Títo severania bývajú častokrát na samotách. Mám na mysli to, že hlavný ťah, ktorým sme šli, sa takmer úplne vyhýbal osídleniam. Za to z neho viedlo veľa odbočiek. A priamo na tých odbočkách už boli poštové schránky. Poštár sa teda nabehá menej a oni majú viac kľudu. Dobre vymyslené.
Ďalší deň sme sa vydali hľadať oblasť Rokokallio. Naivne sme si mysleli, že na navigácii alebo mape nájdeme, kde to je. Už sme boli dávno preč z Helsínk a teda sme na potenciálne pripojenie na wifi mohli zabudnúť. Rokokallio je parádna ukážka divokej skalnatej prírody, no ak sa tam chcete vybrať, poriadne si vopred zistite, kde sa nachádza. My sme sa znovu museli pýtať miestnych, tentokrát rovno tri razy. Ale našli sme. A stálo to za to. Napokon až tak, že sme sa rozhodli vzdialiť sa od auta a zakotviť tam takmer na celý jeden deň.
Uprostred lesa na skalnatom kopci drevená chalúpka v štýle tepee, posedenie, ohnisko a v neposlednom rade skaly, skaly, skaly. Široko ďaleko nič a nikto, vrstvy machu, do ktorých sa človek zabáral dobrých 10 cm, ale aj jedna mohutná vretenica, ktorá ma poriadne vyplašila pri zbieraní dreva.
Ďalší deň sme mierili ďalej. Pomedzi nespočetné množstvo brezových lesov sme sa opäť viezli za skalami, konkrétne za jednou – Kummakivi. Tento 7 metrov dlhý balvan balansuje na druhom veľkom balvane.
Keďže všetky tieto prírodné parády sa nenachádzajú zrovna blízko seba, cesta zabrala dosť času. A teda bolo nutné znovu hľadať, kde sa zložíme. To sa nám podarilo na jednom fajn mieste pri jazierku, kde bolo posedenie aj altánok. Mimochodom, o takéto veci vo Fínsku nebola núdza, takže nebol problém sa niekde zložiť, alebo sa aspoň v kľude najesť.
Tieto dni sme si naplno začali uvedomovať, čo to znamená, že zemská os je vychýlená. Vzdušnou čiarou sme boli od polárneho kruhu ešte približne 400 km. A tak slnko samozrejme neskoro večer zmizlo za horizontom. Ale tma akosi nenastala. Ostalo šero, zhruba tak ako pol hodinku po západe slnka na Slovensku. A bolo to poriadne mätúce, pretože keď sme si mysleli, že je ešte málo hodín, v skutočnosti mohlo byť dávno po pol noci. Večery sme často trávili hraním žolíka. Čas pri tom utekal rýchlo a zrazu sme zistili, že treba ísť spať, aby sme v rozumnom čase mohli vstať, zbaliť sa a odísť.
Pre Fínov normálne, no pre nás niečo úchvatné. V noci svetlo. Okamžite sa nám vynárali myšlienky, ako vtipne môže vo Fínsku v lete vyznieť napr., keď prísny otec povie dcére vetu „Do zotmenia nech si doma!“ :) Vrelo sme však uvítali, že oproti Balkánu nemusíme večer urýchlene hľadať miesto, kde sa zložíme, pretože bude tma. Na toto sme teraz mali času, koľko sme chceli. Na biele noci sme si skrátka rýchlo a radi zvykli.
Nasledovala návšteva mesta Savonlinna, a to hlavne kvôli hradu.
Odtiaľ sme ťahali ďalej na sever. Kempovanie pri jazerách malo svoje čaro, ale vyberalo si aj svoju daň. Príjemne teplé letné počasie + tisíce jazier = triliardy komárov. Jazerá nám ale tiež ponúkali možnosť akej takej hygieny. Voda bola väčšinou studená, ale pokiaľ sme dlhší čas nenatrafili na dobrú pumpu, boli sme za ňu vďační. Mimochodom, na fínskych pumpách na WC mali často pri umývadle aj sprchovú hlavicu s hadicou. To platilo aj o väčšine nákupných centier. Netreba asi zdôrazňovať, akí sme za to boli vďační. Na druhej strane, príležitosť okúpať sa vo fínskom jazere sa často nevyskytuje – a aj to bol rozhodne zážitok.
V jeden deň sme narazili na veľmi smiešnu atrakciu. Kopec drevených krížov pozatĺkaných do zeme. Nie, nevrátili sme sa do Litvy. Tento raz boli na krížoch tričká. Od výmyslu sveta. A na vrchu mali z kusu zeminy a trávy spravenú „hlavu“. Ešte vtipnejšie bolo to, že si človek mohol vymeniť svoje tričko za jedno z tých, čo tam viseli.
Naspäť na cestu a trielime na sever. Po ceste do NP Oulanka sme stretli prvé (a zďaleka nie posledné) soby. V spomínanom národnom parku sme si konečne poriadne natiahli končatiny a vydali sme sa na niekoľkohodinovú túru. V inak rovinatom Fínsku je práve v tomto NP pár vŕškov. Popri nich sa derie dravá voda rieky Oulankajoki, ktorá v NP vytvorila nejedno pekné údolie. Až na komárov, skvelé miesto na prechádzku.
Ešte jedenkrát musím spomenúť tie bodavocicavé potvory. Po tejto túre sme sa šli zložiť na mieste, ktoré zdanlivo mohlo byť v bezpečí – nebolo hneď pri jazere. Ale také kvantum komárov, aké sme zažili tam... V Poľsku nám komplikoval stavanie stanov dážď, v Litve vietor, v Lotyšsku tma, ale to bolo nič v porovnaní s týmto. Tu sme boli vďační za mrholenie alebo vietor, lebo komáre vtedy pozaliezali. V opačnom prípade boli na nás ako na čerpacej stanici. Tu nepomohol repelent, pretože sme boli široko ďaleko jediné štyri objekty na „večeru“. Tu nepomohlo ich zabíjať, pretože ich bolo proste príliš veľa. Tu pomohlo iba rýchlo postaviť stany a vliezť dnu skôr ako nás zožerú. A keď sme potom v stane hrali karty a videli sme, ako ich zvonka na stane sedia desiatky a číhajú na nás... bŕŕŕ
Ďalší deň sme hneď ráno preťali polárny kruh. Bolo to radosti. Jedna tabuľa a to je všetko. Čo to vlastne znamenalo? Že v tomto bode a severne od neho bývajú niekedy noci, kedy slnko nezapadá. Tu na polárnom kruhu je to iba koncom júna počas slnovratu. Čím severnejšie ale pôjdeme, tým je takýchto nocí viac, až to napokon dojde do bodu, kde polárna noc a polárny deň trvajú celé mesiace.
Po pár hodinách sme natrafili na celú čriedu sobov. Boli ich desiatky. Len odstaviť auto na krajnici a kochať sa. S tým tu nebol problém, určite sme neboli jediní turisti, čo to spravili. Navyše, na severe Fínska je hustota zaľudnenia mizivá, cesty sú poloprázdne, a teda nie je problém na ceste spomaliť či úplne zastaviť a poriadne sa vynadívať. Sobov sme celkovo videli počas výletu dosť veľa. Mrzelo nás, že sme nenatrafili na žiadneho losa. Konkrétne ja som jediné losy videl iba neskôr v jednom nórskom obchode, aj to boli losy stieracie :)
To sme sa už ale blížili k hraniciam s Nórskom. Akonáhle bolo v diaľke vidieť prvé vyššie kopce (snáď prvé také od Slovenska), bolo doslova na dosah. A my sme sa tešili, že čoskoro budeme na jednom z najsevernejších bodov európskej pevniny – Nordkappe...
nasledujúca časť - tu
