Čo by sme im povedali?
Telo padá do zeme......
v sprievode smutnej hudby.
Nepýtali sa nás, či to chceme;
bez ohľadu na naše priania, osud by
aj tak nám všetkým odovzdal to bremä.
Navždy už je na druhej strane......
"čo je na nej?" hlavami preblesne.
Ale hneď po ďalšom ráne,
musíme začať tam kde včera presne;
čo sa má stať, sa stalo, sa stane...
Čo by sme im povedali vtedy?
Keby tú možnosť máme,
povedať im pred odchodom naposledy.
Pevné objatie? Či veta, čo srdce láme?
Navždy ahoj, zovreté hrdlo, pohľad bledý.
Radšej sa vždy lúčiť
s tým, že sa ešte postretáme.
Radšej úsmev ako súcit,
radšej tešiť sa ako čeliť dráme,
na trpký koniec nemyslieť skúsiť.
A keď nabudúce medzi nami všetci sedia,
radujme sa z toho ako malí.
Nech otázka netlačí sa do popredia:
"čo by sme im povedali?"
Tí, čo už tu nie sú, to, verím, vedia.
(jún 2017)
niečo ako funpage tu :)
