Ihličie
Čo bude správne, byť sám? Možno s tou? A možno s ňou?
Vyhrala napokon Bratislavčanka nezbedná.
Nebola si ale mojou jedinou možnosťou,
za to si však bola moja voľba číslo jedna.
Vždycky, keď je niečo čerstvé, čerstvo to tiež vonia,
kryštáľovo čistý štart a nekonečná neha,
s vôňou ihličia stromov, sviežou jak z Horehronia,
nezlomná, nepremožiteľná láska bezbrehá.
Avšak napokon sa všetky zdania pekne zdania,
a to, čo vyznie, že musíme mať nevyhnutne,
stratí sa a miesto toho príde bez pozvania,
niečo, čo razom všetko pekné, čo bolo, utne.
O ruku ťa už teda najskorej nepožiadam,
tak je; a povedz mi, že teraz sú tie ruky čie?
Znova iba Martin; zmizlo krycie meno Adam,
bodá ma to priamo do srdca ako ihličie.
S tebou, láska, cítil som sa akoby na tróne,
pán sveta, aj keď iba svojho, ale predsa kráľ.
Nie kvôli tomu spánku v prepotenom paplóne,
no pre pocit letu; byť s tebou som si predsavzal.
Teraz už tým pánom nie som, niekto mi vzal žezlo,
už na ten starý svet pozerám len spoza múrov.
Aj kvôli tomu môžem občas vyznievať vlezlo,
či inak divne, prosto nezvládam to s bravúrou.
Čo bolo povolené, teraz je za hranicou,
ďalší z náhlych dôvodov, pre ktoré som umretý;
asi ako ty keď si v lete skapatá z hicov.
Netuším, že jak mi teraz vlastne vyjsť v ústrety.
Nie som schopný vypnúť pocit, ktorý odvčera znie,
pocit, že som sa stratil uprostred labyrintu.
Toto včera áno, aj toto; a už teraz nie,
letím do žita, zamenili si ma za flintu.
Túžil som byť už naveky pre teba ten maják,
čo tam bude stále, keď ho budeš potrebovať.
Pretože ťa mám rád, ctím, ľúbim, milujem, a jak!!
Lebo sme to chceli za svetla aj po tme kovať.
Namiesto toho ale prikvitla kalamita,
nové hranice sa zrazu medzi nami týčia.
A tá láska, ktorá najprv celú dala mi ťa,
spadla ako balón na zem, rovno do ihličia.
Nepadaj tam, pekne prosím, balónik, nepadaj!
Jak to tak rýchlo zmizlo, kamže to šlo? A kadiaľ?
Amor, vystrel zas, ešte mi kúsoček neba daj,
je to preč, vzdali sme to; a nie že iba zatiaľ...
Už ani stopa po našej neochvejnej viere
nám neostala; zúbky mi žiaľ cvakli naprázdno.
Čo mi ostalo, sú šrámy, na duši pľuzgiere,
opäť uveril som v to šťastie; a čo? A zas dno...
Jak sa s tým vyrovnať? Jak sa mám zmieriť s tým všetkým?
Pravidlá prehry nesú so sebou trpký ortieľ.
Chcel som sa klaňať k jej nohám, teraz nemám pred kým,
chcel som snúbiť lásku, no ostal nám iba spor tiel.
Takto to v tento moment cítim, tak tento fakt cháp,
pre toto všetko teraz do týchto riadkov kričím.
Ako by si ty možno povedala - som "f*cked up";
zatiaľ čo sa ja tuto prehrabávam ihličím...
Vyzerá to, že Tatry spolu nepobeháme,
už nám nepustím Big Bang, a ani moje skladby;
žiadny Červený Kameň, či Kľak; to srdce láme,
neplakať s tebou, keď bolesť prejde tvoje hradby.
Už ťa iba sotva vyzvem niekedy do tanca,
už ťa iba sotva zahrniem láskou neklamnou.
Už ťa púšťam, už viac nebudem ten tvoj ochranca,
už ti nepoviem, že "pusť všetko z rúk a poď za mnou".
Bol som kandidátom, hoci nie ten kandidát vied,
kandidát na pozíciu, ktorá všetko zničí;
No a teraz... už bohužiaľ žiadny kandidát niet,
zlámali sme si väz, teraz je to všetko v ... ihličí.
(júl 2017)
niečo ako funpage tu :)
