Lotyšský halier
Letí, letí, minca do mora,
strmhlav, strmznak, tam vo vzduchu sa točí,
malá rotujúca potvora,
more plnšie o slzy mojich očí.
Bude slanšie; minca naďalej sa krúti,
dostala to tým pohybom palca presným.
V tom pohybe, na tej svojej krátkej púti,
chytená túžba, prosba, zachytené sny.
Ako keby azda mal ten kus hliníku
v sebe skrytú nejakú čarovnú silu;
dravú, silnú, ráznu, ostrú ako dýku,
presnú a vyvarujúcu sa omylu.
Letí, stále, letí, minca do mora,
píše tam precíznu trajektóriu.
Ruská ruleta, tam prázdna komora...
prosím o pomoc Poseidona, Diu.
Želanie vyrieknuté ešte skôr ako
znesie sa halier na rozbúrenú vodu:
Prosím teba, more, prosím ťa s pokľakom,
vráť náš vzťah k pochopeniu, do toho bodu.
Prosím teba, a to z hlbín môjho bytia,
plačúc, vzlykajúc, hĺbajúc, rozjímajúc,
oprav silové pole, kde budem žiť ja;
fijúúú... Odhodlanie mi môžeš nasať z pľúc.
Stále letí, letí, minca do mora,
blíži sa k nemu, už líže hladinu.
Žobrem o súcit pohľadom dohora,
za nás, za mňa a za ňu, nie za inú.
Bleskurýchle vrtí sa, rub-líc-rub-líc-rub,
vlny ju v bez povšimnutia pojmú-pojmú.
Ako všetko, čo im prichádza pod ich zub,
celkom ľahostajne voči dojmu môjmu.
Už, už sa norí do tej studenej vody,
zvuk čľupnutia v tom šume mora zaniká.
Šumí more, s ním myšlienkové pochody;
mizne v hĺbke, nemilosrdná praktika.
Vnára sa, vnára sa, minca do mora,
ktovie kam až, nie je vidieť dole dno.
Na bahno? Kameň? Lastúru dokorán?
Beztak už som chrbtom, tak je to jedno.
Vtom sa otáčam a padám na kolená,
hej, more všemohúce, chcem zmeniť prianie!
A ak je ešte možná takáto zmena,
bude mať z toho želania ona, ja nie.
"Zabudni na všetko to, čo som si želal."
Vlnobitie prekrikuje moja vrava,
mocná, plná novej túžby, veľmi smelá;
"chcem už iba jedno - prosím, nech je zdravá!"
(júl 2017)
niečo ako funpage tu :)
