Modrá planéta
Krásna modrá planéta, medzi Marsom, Venušou,
je tu voda aj život, sú tu ľudia, je tu šou.
Pozrite na ňu cez moje oči, bez retušov,
nastal totiž skrat niekde medzi hlavou a dušou.
Človek je múdry, ale ľudia sú takí hlúpi,
ten pud kráčať s masou si však vštepujeme sami.
Z holubíc mieru sa tu vykľuli hladné supy,
kto to nevidí, ten asi vidí sebaklamy.
Svet, ktorý je tak konzumný, že to nie je zdravé,
veľa obchodov a v nich ešte viac zbytočností.
Svet, kde nemáš šajnu, čo je klam a čo je pravé,
svet kde ľudia chcú viac, pritom mohli by sa postiť.
Táto konzumná doba pozná cenu všetkého,
zároveň ale nepozná ničoho hodnotu.
Priniesla a prinesie nám ešte veľa zlého,
všetko je o prachoch, bez nich čumíš spoza plotu.
Človek si myslí, že bude šťastný s veľkým platom,
každé tri-štyri roky mať zlatokopku inú,
a nie s milovanou osobou, k tomu byť tatom,
mať peniaze na jedlo a prežiť v teple zimu.
Máme skvelé sociálne siete, čo svetom hýbu,
načo pôjdem von, veď doma mám lajkov tak desať,
sedím, klikám, žeriem, s*riem, toto nemá chybu!
Pohyb? Ach, veď mne sa nechce ani len učesať.
To čo? O chvíľu sa cez net kľudne aj ožením?
Obrúčky z eBay zakúpim rýchlo cez aukciu.
To nie! Vzťahy na facebooku uznávam a cením,
asi jak vietnamský predavač reklamáciu.
Mimochodom, správanie ľudí za monitorom,
je oveľa viac podlé ako z očí do očí.
Takto sa hocikto stane arogantným tvorom,
onlajn sa to pestuje, na charakter útočí.
Tým nešťastným internetom k nám aj strach smeruje,
strach, ktorý sa šíri aj cez médiá až k ľuďom.
Skutočné dianie sa buď tají, buď zahaľuje,
dá sa veriť vláde, bankám, politikom, súdom?
Keď je treba, tak sa vymyslená pravda tlačí,
skrz média k ľuďom, to vyvolá reakciu.
Príde PR manažér do novín: to už stačí!
Ľud sa búri, robte niečo! Platím redakciu!
Ani Boh netuší, čomu veriť dneska dá sa,
čo je konšpirácia a čo je len výmysel?
Uveríš a čaká ťa postih alebo spása?
Možno niekto poznal pravdu a deň na to visel...
Ale čo, máme demokraciu, takže hurá,
už cez 20 rokov. Kričíš, že sloboda tvoja?
Niečo lepšie chcela vtedy priniesť ľudí vzbura...
Padol režim, hranice, ale stále nás doja.
Demokracia sa veľmi ľahko zneužíva,
nahráva tým, ktorí sľúbia, čo chcú počuť masy.
Ľud opitý rožkami ich zvolí, tak to býva,
populisti pri moci, prídu snáď lepšie časy?
Nikto nám nedá to, čo nám oni sľúbiť môžu,
slepý ľud ani nezbadá, jak tie sľuby zhoria.
Tí ľudia, ktorí do toho vidia, nič nezmôžu,
v demokracii totiž mizivé percento tvoria.
Máš pocit, že sa niekto stará o blaho tvoje?
Tak to ti skočím do úsmevu uprostred deja!
Keby lož drevenie, vo vláde sedia sekvoje,
bonsaj je proti nim aj Lipa kráľa Mateja.
Sú vďační za program v telke, tak to vidia oni,
z toho vysielania zaručene klesá IQ.
Reality show pozornosť ľudí vždy odkloní,
popri nich oni v sakách vyznejú ako výkvet.
Potom povedia, do rozpočtu treba záplaty,
duní Dunaj a daň za daňou sa na nás valí.
Silný štát, napriek tomu často nie je na platy,
duní Dunaj a vláda za vládou sa nabalí.
Ďalší problém, ľudstvo starne. Kedy do dôchodku?
Pôjdeme tam až v osemdesiatke, a či vôbec?
Je málo detí, teda treba začať od spodku,
no koľko peňazí stojí JEDEN malý drobec...
Rodiny si môžu dopriať ledva jedno dieťa,
na ktoré aj tak priveľa času mať nebudú.
Dve roboty na prežitie, toto dovedie ťa,
k tomu, že jedno stačí; demografia v čudu.
A vôbec, tie detičky, ktoré sa dnes narodia...
Pred pár rokmi? Žiadna alergia, všetko v kľude.
Dnes, pár hodín na svete, okamžite maródia,
a o pár rokov nik bez alergie nebude.
Predstavte si budúcnosť, všetci na ksichte s rúškou,
a to len kosili trávnik - kýcha celé mesto.
Na všetko je ale pár vynikajúcich práškov,
každý ich má doma v skrini, zhruba "len" zo dvesto.
Naša Zem je už teraz chorá; chorôb má mnoho,
z takej planéty nemôže vzísť zdravý jedinec,
sme od nej stopercentne závislí, tak kto z koho?
Viac ropy, z nej viac špiny, no aj prachov, sedí vec.
More odpadu si pláva naprieč oceánom,
nestačí nám zasviniť si len svoje prostredie.
Ďalší krúži na obežnej dráhe dínom-dánom,
Kto asi vyhrá, keď ľudstvo s prírodou boj zvedie?
V globále ľudstvo zlyháva, jasné ako facka.
"Kľud, to sa spraví", tvrdí kdekto, to ma dojíma.
Všetci to vidia, stolička sa pod nami tacká,
všetky cesty vedú do r*ti a nie do Ríma.
Čím viac sa svet integruje, tým viac nenávisti,
náboženstvá tomu nebránia, hoc kážu lásku.
Moslimovia, židia, kresťania či jehovisti,
ešte viac nenávisti plodia; mier je na vlásku.
Stále viac nepokojov, stále viac nervozity,
stále viac zemetrasení a katastrof tu je.
Hnev ľudí, hnev prírody, zo všetkých strán sme bití,
som jediný, kto si všimol, že to koreluje?
Možno príliš krutý pohľad vidia moje oči,
kto otvorí tie svoje dokorán, ihneď zistí.
Príde deň, keď niekto s nami ohromne zatočí,
buď my sami alebo príroda, buď si istý.
Krásna hnilá planéta, medzi Venušou, Marsom,
bol tu krásny život, ale potom prišli ľudia,
moc a peniaze! Tak čo, písať o tom nemal som?
Tiež pravda, načo? Itak sa ľudia nezobudia...
(august 2012)
