Môjho života os
Za môj krátky život som všetko možné zakúsil,
z jednej strany kopa strastí, z druhej kopa glos.
Zážitok za zážitkom ma sťa diamant brúsil,
nech sa Vám páči, tu je môjho života os.
Pred mnoha rokmi, keď som bol ešte veľmi malý,
asi som bol tak trochu mamičkin maznáčik.
Za génia, taktiež za podivína ma mali,
aj za filozofa, no skrátka "pekný vtáčik".
Všetko ma zaujímalo, vše som musel vedieť,
prešlo mnou viac dát, než je snáď v bežnom semestri.
Naučil som sa nad encyklopédiou sedieť,
naučil som sa, že život vôkol je pestrý.
Časy osemročného gympla však odhalili,
že ten génius sa zo mňa kdesi vytratil.
Keď chcem niečo vedieť, musím sústrediť tie sily
na danú vec a obetovať jej veľa chvíľ.
To som sa tam naučil, žiaľ neskoro akosi,
už nevadí; spoznal som tam priateľov zopár.
Aj teraz hrajú prím na mojej životnej osi,
veziem sa s nimi celý čas, nie som len stopár.
Medzi tým som chodil aj na umeleckú školu,
flauta, noty, akordy, vtiahol ma hudby svet.
Muzika hrá u mňa nenahraditeľnú rolu,
zistil som, že dá mi krídla aj potlačí vpred.
Chodil som aj von, do partie mladých faganov.
Dlhé letné dni, hrávali futbal či schovku.
Vyvádzali sme hlúposti občas až za hranou,
zistil som však, že ozajstný svet je tam vonku.
Prišla zmena, bo som nebol s nemčinou kamarát,
šiel som na inú školu; všetko zas od nuly.
No našťastie som tam nemal v hlave taký "šalát",
veď menším množstvom učiva ma zahrnuli.
Parta vonku sa rozpadla, internet sa núkal,
zrejme som tam vtedy hľadal za ňu náhradu.
Zo žiary monitoru som div nedostal úpal,
no naučil som sa brať ľudí viac z nadhľadu.
Cez internet si väčšina ľudí nadávala,
každý vie mať silné reči, aj vie byť chladný.
Tiež som zistil, že mnohým je dobrá vaša chvála,
no už nie váš názor, ak nie je práve kladný.
V tom čase som začal písať moje prvé básne,
slová do veršu a verše do strofy tmeliť.
Naučil som sa, aké to môže byť prekrásne,
vyplakať sa svetu či o radosť sa deliť.
Niekedy vtedy mi skvelý priateľ zmizol navždy,
zistil som, pani s kosou nemá rovný meter,
občas nám tie srdcia nespravodlivo rozdráždi,
stáli sme tam bezmocne, Matej, Ľuboš, Peter...
Človek zmizne v zemi, za sebou zabuchne poklop,
časť zo mňa šla s ním, nikdy mi ju neprišijú.
Už mi odvtedy nik tak blízky nezomrel; klop-klop!
Bývam vďačný za sny, čo sa mi s ním prisnijú.
Po tom som sa prvýkrát v živote zamiloval,
avšak dopadlo to tak, ako to už chodí.
Praktiky, ako prežiť to sklamanie, som snoval,
cítil som sa ako na topiacej sa lodi.
Naučil som sa po čase spraviť hrubú čiaru
za všetkým tým zlým a spomínať už len v dobrom.
Dať láske druhú šancu, vymaniť ju z košiaru,
kde som ju zavrel, zo strachu ako pred obrom.
Následne po maturite som v Čechách robiť bol,
žil som tam na paštétach ako taký pako.
Zistil som, že o prachy vie oklamať každý vôl,
a to hocikedy, hocikde, hociako.
Potom vysoká škola, tam ďaľší ľudia skvelí,
postupom času ma začala trochu baviť.
Mnohí, čo sme tam boli, sme vopred nevedeli,
že nás to tam môže tak psychicky vyšťaviť.
Pobehal som celú školu miliónkrát naprieč,
mohol som si na nej veru viac dať záležať.
Naučil som sa tam byť sám za seba a taktiež,
že vďaka správnym ľuďom sa dá vše vydržať.
Viedol som celkom fajn život, teda doma hlavne,
mali sme akcie, hlasnú hudbu, zábavu.
Zistil som, že aj to človek potrebuje zjavne,
asi som mal šťastie na parťákov enklávu.
Prišiel facebook, ktorý naučil ma veľa vecí,
trebárs to, že nie len ja som mával komplexy.
Kopa ľudí má ich stále, čo ma sem-tam desí,
túžia byť iným na očiach, túžia byť sexy.
Naučil som sa nedávať kompliment narcisom,
tiež som sa naučil, že krajší je živý stret,
že keď som bol na rum alebo niečo varil som,
fakt nemusí o tom vedieť ihneď celý svet.
Po čase som začal najvážnejší vzťah doposiaľ,
realita ale znovu nebola vrúcna.
Ružovú z očí mi už zase ďalší rozchod sňal...
Koniec bývania spolu, plánov do budúcna.
Naučil som sa, že nič nemusí trvať večne,
ikeď sa to dlho ako samozrejmosť zdá.
Odučil som sa ľúbiť, srdce svoje dať slečne,
skeptik, ktorý každý vzťah radšej dopredu vzdá.
V mojom svete zrazu ostalo prázdno a chladno,
okrem toho o rok dlhšie chodiť na výšku.
Mám pocit, že som si v tú dobu siahol až na dno,
jeseň a takmer žiadni priatelia nablízku.
Naučil som sa nevzdať ten ťažký boj so sebou,
hľadať podnet do života aj v maličkostiach,
veriť, že tá iskra je tam s tlejúcou pahrebou,
impulz predsa musí prísť, cítil som to v kostiach.
Napokon som chytil druhý dych, tak vytúžený,
postupne v okolí plevy zo zrna dal preč.
Pripravil sa pomaly na blížiace sa zmeny,
vyskočil nahor a veril vo víťazný smeč.
Dokončil som školu, na brigáde začal makať.
pustil k sebe city zas, ikeď opatrne,
naučil sa, že šťastie na mňa nebude čakať,
musím mu ísť naproti, aj pomedzi tŕne.
Dal som zbohom domovine, vykročil do sveta,
nech mi z očí popadá každá jedna klapka.
Tu každá chyba mnou po správnosti pozametá,
tu, kde ak neprší, väčšinou aspoň kvapká.
Chcem sa pomedzi tie kvapky naučiť kľučkovať,
presvedčiť sa, že to dokážem v britskom daždi,
nie sa zakaždým pod rodičovskú strechu schovať,
a dáke peniažky do budúcna zhromaždiť.
Aj keď si občas vravím "čo tu robíš, do pekla?"
"Dzień dobry", tu nie som v Británii, skôr v Krakove.
Moja neoblomnosť taktiež po pár týždňoch zmäkla,
nie raz nastali situácie patové.
Síce pri konverzácii vždy vyzerám nadšene,
priznávam, titulky by sa mi neraz zišli.
Zistil som však, že človek pritlačený ku stene,
dokáže zo seba vymáčknuť viac jak myslí.
A čo príde neskôr? Verím, že sa vrátim naspäť,
spokojnosť budete badať v mojom úsmeve.
Opäť do mojej detskej izby niekedy nazreť,
to už však budem u našich len na návšteve.
Zúročím, čo som stihol za život naštudovať,
keď po ceste stratím zmysel, vrátim sa zas poň.
Nájdem slušný džob, nemusím majland inkasovať,
veď už viem, že keď neprší, nech kvapká aspoň.
Prejdem každý hrbol, chaos, škrt či jazykolam,
tie strasti životom budú moja devíza.
Svet je chladný, ale ja tie všetky mrazy zdolám,
nech nad ním vyhrám, nech to nie je len remíza.
(október 2013)
