Mysľou inde
Bol to úplne obyčajný večer štvrtkový,
zvedavý, čo moja myseľ ešte dnes uloví.
Ovládnem ju a či bude vládnuť ona mne?
Večer sám so sebou zapôsobil omamne.
Odrazu sa zatmelo, cítim vietor na koži,
zavrel som oči, dobrý pocit, bol som jak v lóži.
Nedá sa ani opísať tá splet pocitov,
otvoril som vráta s dimenziou ukrytou.
Oči som rozcapil a už inde som odrazu,
vetrím v tejto nevedomosti zápach podrazu.
celý som mokrý, vôkol sa šíri pach hliny,
som to ešte ja, či som teraz niekto iný?
Uniforma, hrubší hlas; na hlave nie sú vlasy,
všetko, čo na sebe badám, na mne nesúhlasí.
No do šľaka! Veď okolo mňa zúri vojna!
Kam mi zmizla moja štvrtková noc pokojná??
Jak som sa sem dostal? Chcem ísť zo zákopu nazad!
Strely pršia, delá hrmia, nechcem tento hazard!
Znovu sa mi zatmieva, tak zatváram oči,
nech tá zvláštna sila do mňa opäť nakročí.
Skúšam znovu pozrieť sa... a stojím pred tunelom,
svetlo, klaksón! Toto je ten vymodlený prelom?
Skáčem z trate do žihľavy, veru paráda.
Prečo do iných tiel sa myseľ moja vkráda?
Nikto sa ma neopýtal, či som pre, či proti,
len ma to hocikde v časopriestore vysotí.
Ale počkať, nemusí to byť len na škodu,
skúsim sa teraz nespoliehať na náhodu.
Zavriem oči; otvorím... A bingo! Som v kokpite.
Mám vraj dole zhodiť atómku. No to určite!
Smer základňa; zachránim nemálo životov;
ešte sa prevtelím do druhého z pilotov...
Bomby teda nepadli, no stále sú na svete,
treba teda ísť priamo ku zdroju, veď chápete.
Zavriem oči; otvorím ich a hľa, pozrite:
s fúzami, strapatou hrivou čarbem v zošite.
Poznámky o štiepení jadra skrčím a spálim,
pozriem ešte do zrkadla, nech sa potom chválim.
Veď keď sa mi naskytla táto chvíľa prajná;
kto ešte môže vravieť, že videl Einsteina?
Pandorina skrinka zavretá, ide sa ďalej.
Skúsim znížiť rýchlosť na tej lodi zastaralej,
nech sa im tam potom neprihodí táto vec,
že to neubrzdia, keď zbadajú ľadovec.
Znovu sa prevtelím, môžem preletieť hocikam,
tak mi napadá... a razom v Nórsku sa ocitám.
V koži Breivika je mi otrasne, tak to je;
rýchlo preč, len mu nabijem slepé náboje.
Kam teraz? Rovno do televízneho štúdia,
v relácii s politikom, čo všetci ho "ľúbia",
nahádzať mu pár štipľavých faciek na líca,
takto si to mala robiť, milá Zlatica! :)
Zavriem oči, otvorím a behám po trávniku,
sieť sa vlní, ale ja mienim poprieť logiku.
"Pán rozhodca, priznávam sa, bola to ruka",
Maradona čestne pravdu všetkým ponúka.
Keď sme pri tom športe, mám tu niečo dôležité,
šup do riadiacej veže; vravím si "pome, žite!"
Kričím do mikrofónu "odlet zakazujem",
takto Jarosľavl presláviť nemám záujem.
Ešte sa prevtelím do pôrodníka v Anglicku,
nie že by išlo o takú prácu fantastickú,
no keď by sa šiel môj bývalý šéf narodiť,
snažil by som sa ho čelom o zem nehodiť...
Potom sa prevtelím do kože pytliaka ešte,
vyplaším vzácne zvieratá "utekajte, bežte!"
Aj si strelím do nohy a prevtelím sa preč,
hoj, mor ho, ty vrah! Tak teraz si bol ty sám terč.
Ďalej budem šéf FBI, a to veľkorysý,
lebo zverejním všetky tajné Teslove spisy.
A potom čo? Premýšľam, kam sa votriem ešte,
byť Slota a nezarýpať do Budapešte.
Byť magnát a rozdať všetko, čo mám vďaka rope,
byť Yoko Ono a udržať Beatles pokope.
byť Japonec, ktorý si vlastný gól nestrelí,
byť popovou hviezdou a byť viacej nesmelý.
... času mám ešte dosť, dokým všetok minie sa mi,
čo s mojou danosťou? Ťahať ľudstvo stále z jamy?
Hor sa, späť do blata do zákopov a húštin,
brániť vojakom v pohybe prstov na spúšti...
(máj 2017)
niečo ako funpage tu :)
