Na zastávke
Unavený ledva vláčim vopred telo svoje,
kaluže po zemi, sem-tam spŕchne zopár kvapiek.
Kráčam smerom na zastávku, pričom sychravo je,
občas sa pridá aj vietor, aby robil napriek.
Predo mnou už vidím pár ľudí stáť v jednom klbku,
ako dobre! O chvíľu ma najbližší spoj vezme.
Chcem už preč, celý deň má príchuť nejakú trpkú,
prichádzam k nim, obzerám sa, do čerta! To kde sme?!
Príde prvý autobus a ošpliecha nás vodou,
zahundrem si "to je pech", no ostatní sú ticho.
Je však plný, ľudia pozerajú aj zo schodov,
prázdne pohľady, tak to je fakt už na mňa psycho.
Ani neviem kam šiel, vpredu chýbala ceduľa,
no nech je tu rýchlo druhý, lebo opäť smoklí,
nik okrem mňa tu síce očami tak negúľa,
každý však už chce ísť, aby sme veľmi nezmokli.
Prichádza ďalší, konečne; nie je taký plný,
nastupujú ľudia, hurá, odveziem sa domov.
"Vás nemôžme vziať", šofér sa mi ospravedlní,
nepochodím ani s bankovkou desaťeurovou.
"Prečo? Čo je na mne zlé? Je ten bus len pre dámy?"
Muž v starších rokoch zo zadu zakričí "nie veru".
Snažím sa, no šofér lístok aj tak nepredá mi,
nalieham, no vykáže ma von, že mňa neberú.
Miesta bolo dosť, len zopár dôchodcov sa viezlo,
prečo ma teda nevzal? To snáď nik neodhadne,
veď zo mňa srší všeličo možné, ale nie zlo,
ostávam sám pri ceste, bus mizne v nedohľadne.
Takže neušiel mi iba jeden bus, ale dva,
ba čo viac, druhý nemusel! Svet sa zbláznil asi.
Ani tretí nie! No ujka čo dobehol ledva
vpúšťa sadnúť, z vrecka lístok v okamihu tasí.
Niekoľko ľudí prichádza, zas tí starší hlavne,
ide štvrtý bus, tak tento ma už vezme azda.
Znova nevzal; prečo?!? Niečo uniká mi zjavne,
všetkých bral, len pre mňa je to nedostupná jazda!
Stále vlastne neviem kam šiel, ani ten predošlý,
niekam preč, ďaleko preč z mesta, z tohto okresu.
Ktovie, koľkí tam, ako ja, tiež ešte nedošli,
strácam nervy, všetky moje veci už mokré sú.
Vtom ku mne pristúpi pán, vidí moje zúfanie,
predstaví sa ako revízor, tak snáď sa dozviem,
prečo ten áno, prečo tá áno, prečo ja nie,
prečo sa mi to neustále deje bezo zmien.
Vraj do autobusov smú len tí, ktorí nežijú,
zosnulí? Rozhodne neverím takýmto fámam.
Aj tak sa zarazím; to nemajú protekciu,
to oni sú po smrti, s údesom to vstrebávam.
Mlčky si to všetko uvedomujem pomaly,
žeby tento tajomný pán pravdu mal nebodaj,
predsa žiadni ľudia z busov nevystupovali,
oblieva ma pot, Bože, ak si, tak im nebo daj.
Prichádza ďalší spoj, rýchlo k predným dverám bežím,
pozriem, či nenastupuje niekto, koho poznám.
Roztrhám lístok každému, na kom mi záleží,
žiadne vence, stuhy, žiadny kar, smútočný oznam.
Skôr než nastúpi revízor, vzlykavo mu vravím,
ak niekde uvidí mojich starkých, či bratranca,
spolužiaka z gymnázia, tak ich všetkých zdravím!
Aj Paliho Demitru, ak je tam taká šanca.
"Vybavím", odvetil a svoj dáždnik mi podáva.
"Ďakujem, ten potrebujem viac než vyhrať loto,
ešte by tak bodol teplý čaj alebo káva,
moment, moment, tie kvapky dažďa sú slané, čo to??"
Odpovie: "pre každého je to pieseň labutia,
veľa ľudí trúchli nad každým, kto práve zomrie.
A ten dážď sú slzy tých, ktorí naozaj smútia".
Dvere zavrú sa, bus sa pohne, srdce mi zovrie.
(august 2015)
niečo ako funpage tu :)
