Sedem papradí, tri mrože
Strácam sa, na rebrách závažie, ťažoba,
ešte to zvládnem? No nie som Nostradamus,
dokrkvaná duša kvíli "dosť!" a oba
endorfíny, čo ostali, postrádam už.
Môcť tak byť len prostý stroj, aspoň na chvíľu,
pretlačiť ľudský faktor, smútok pod sadzu,
arktický chlad čepele mieri na žilu,
podpásovkám vzdorovať city nevládzu.
Reklamu na ticho badať v očiach lesklých,
alobal na rošte a v ňom srdcový sval,
drž sa!, vravím zrkadlu a ruky tleskli,
ísť si za svojim, presedlať na rýchly cval.
To sa ľahko povie, lež kde je to "moje"?
rázcestie bez značiek predo mnou; zrak uprieť,
ikona - antivírus - klik, no a svoje
mokré riasy indikujúce strach utrieť.
Rozhľad ako v hmle, tá drží sa v bezvetrí,
otázka znie "kedy sa mi už vyčasí?",
žalúdok mravčí stiahnutý, jedlo šetrí,
ego nezvládajúce ďalšie zápasy.
(máj 2016)
niečo ako funpage tu :)
