Šťastíčko
Tento príbeh je o človeku,
ktorý mal v sebe niečo zázračné.
Nezvykol robievať neplechu,
jeho činy boli skôr opačné.
Nik nevedel v čom to čaro tkvie,
jak prenášal tú schopnosť tajomnú.
Len si boli istí, že to vie,
mal s ľuďmi k sebe úctu vzájomnú.
Zvykol často malé čižmy mať,
na hlave zas klobúk s pierkom nosil.
Jeho dar sa nedal vyžmýkať,
Dobrotu stále so sebou vozil.
Býval sám, ďaleko od ľudí,
domov však chodil iba máličko.
Všetkých vždy k lepšiemu nabudí,
tak ho zvykli prezývať "Šťastíčko".
Kam prišiel, bola hneď nálada,
radosť, nádeje, veselo a smiech.
Každého vždy všade nabáda,
že žiť nespokojný je trocha hriech.
Nikomu to nešlo do hlavy,
jak keby čiernobielo videli.
A potom sa odniekiaľ zjaví,
a farbami naplní svet celý.
A tak ľudia pýtali sa ho,
kde čerpá toľkú energiu žiť?
Odpovedal im pod prísahou,
že len musia tú správnu vodu piť.
Vraj je blízko jeho obydlia,
zázračný pramienok plný sily,
ten dokáže rýchlo do žíl vliať,
síl, stačí keby sa raz napili.
Koncom leta ochorel potom,
starec, ktorý bol veľmi vážený.
Slabý, bledý, na čele s potom,
len posteľ, ticho a štyri steny.
Prosili Šťastíčka o pomoc,
nech mu donesie z prameňa vodu.
Bude z nej pijávať deň a noc,
určite to nebude na škodu.
Šťastíčko doniesol plný džbán,
trávil viac času po boku starca.
Ten sa pomaly zotavil z rán,
a to mu kopali hrob od marca.
Naraz tam celkom prestal chodiť,
ľudia boli smutní z opustenia.
znova niekto začal maródiť,
pustili sa teda do pátrania.
Traja šli a zašli ďaleko,
že to nájdu, neverili ani.
Hnaní priateľovým nárekom,
našli chatrč po dlhom hľadaní.
Našli v nej čižmy šťastíčkove,
boli teda na správnej adrese.
Nikde nik, boli v pomykove,
len tá chatrč na lúke pri lese.
A nikde nebol žiadny prameň,
minul sa? Preto šiel Šťastíčko preč?
Vyhasol v Šťastíčkovi plameň?
Došla mu bez vody zázračná reč?
Z ničoho nič zbadali v diali,
niekto k nim ide, "je tuším bosý".
Vykračuje si k nim pomaly,
zvedaví na neho kričia "kto si?"
Bol to on, takže si vydýchli,
prečo už nechodí, pýtali sa.
Má pauzu, ktorú neurýchli,
musí nabiť silu, tak chce byť sám.
Tak nech im ten prameň ukáže,
odvetil, že žiadny taký nie je.
Tak ako to teda dokáže,
že každý, kto je s ním, sa vždy smeje.
Za obzor slnko zapadalo,
a lúče sa do nich opierali,
Cítili jak ich krásne hrialo.
"Tuto zberám tú silu", odhalí.
"Nikde nič, vše je tu znudené"
gánili na okolie chatrče.
"Nič tu však nie je poškvrnené
od civilu, od ľudskej paprče."
Nechápali ako to myslí.
"Nenaučili ste sa pokore.
Napnite všetky svoje zmysly,
pozrite tam, na to krásne zore.
Tu beriem sily, pozrite sa,
odtiaľto ju mám, prenášam ju k vám,
každé ráno chodím do lesa,
meditujem na tráve celkom sám.
Žiadny prameň, žiadne zázraky,
v džbáne niesol som vodu zo studne,
my ľudia totižto sme takí,
veríme v zázračnú silu kľudne.
Starec vo mňa veril a preto,
je teraz zdravý, vyliečil sa sám.
Nemajte z toho v hlave zmätok,
pozrite, nad čím každý deň jasám.
Krásna lúka a les, šum stromov,
padajú listy, ja padám s nimi.
Úplný kľud, je to môj domov,
žiadna fabrika, z ktorej sa dymí.
Ten vietor, ktorý vás pohladí,
hučí, sťaby rozprával príbehy.
Pofúka rany, či poradí,
topím sa v mori takejto nehy.
A tá sila je v mojej duši,
je to tá rovnováha s prírodou,
nemusíš mať oči a uši,
ucítiš to keď si sa s ňou zhodol.
Každý z vás ju niekde v sebe má,
nájdite to dobro v duši, tam je.
Musíte ju pohladiť, nemá
schopnosť žiariť iba sama, tak je.
Splyňte s prírodou, otvorte sa,
buďte vďační za krásu vôkol vás.
Nie sme len tvory z kostí, z mäsa,
s každým sa smej a rukou mu potras..."
Možno to je ten recept pravý,
žiadny zázrak, stačí ľudská priazeň.
Vyrovnaný a pritom zdravý,
je viac jak komplexy a peniaze.
(september 2012)
