Útržky
Z minulosti tá uchovaná silueta,
mozaika spomienok, na ktoré si spomínam.
Každý z nás má tú svoju, ktorú si pamätá,
občas v nej listujem, myseľ odkráča inam.
Časy detstva, myseľ nevinná a bezbrehá
šťastný, keď našiel päť korún, bolo na keksy.
malý harant, ktorý stále povonku behá,
netušil, čo sú šeky a čo sú rolexy.
Krásne časy, len niečo sladké na meniny,
piškóta-banán-piškóta bola zárukou.
Krásne časy, keď deň pred písomkou z nemčiny,
hypnotizoval som teplomer pod pazuchou.
Roky len deväťdesiate, futbal na dvore,
horúci letný vzduch ponad nás navial mračná.
Obtrhaná lopta a vyrovnané skóre,
zrazu dážď, ostaneme? Voľba jednoznačná.
Mamka krúti hlavou, kričí na mňa z balkóna.
My mokrí ako myši, no hrá sa o všetko,
teda o nič, ale to bola naša zóna,
prehrali sme, pokazil to náš polepetko.
Lyžiarsky na škole, večierok tínedžerov,
hlavný program večera, zo srandy - miss krásy.
Pravidlá dohodnuté ešte pred večerou,
tri kategórie - oblečenie, tvár, vlasy.
Vše ako má byť, porota, moderátori,
šerpa z toaleťáku, išlo o zábavu.
Kto z nás súťažiacich bol podľa Vás tak chorý,
že v prvej prehliadke si dal slipy na hlavu? :)
Oslava mojich narodenín, s kamarátmi,
ešte primladí na takú pri poháriku.
Do krčmy na kofolu a domov až za tmy,
poprvýkrát takto spolu na gulečníku.
Bolo tak fajn, že po rozpustení akcie
dali sme si vonku ešte jeden malý zraz.
Rozprávali, spomínali, žiadne "adié",
stáli tam dve hodiny, aj keď bol, tuším, mráz.
Prvá veľká láska, držať sa s ňou za ruky,
túlať sa s ňou mestom, len tak bezcieľne si ísť.
Smiať sa na vtipoch, vytvárať smiešne pazvuky,
o chvíľu pôjde preč, pery od nervov si hrýzť.
Len sám za seba, žiadne "money money money",
málo korún, no nechcel som dať nohu z plynu.
Žiadne šperky, kabelky, žiadne veľké plány,
vo vačku dvacka, tak som ju vzal na zmrzlinu.
Stredná škola a predmet občianska výchova,
čítať referát, vždy tak začala hodina.
Robili sme vilomeniny, to doslova,
so slzami od smiechu sa na to spomína.
Zakaždým sme si o kúsok viac dovolili,
raz sa referát za sprievodu gitár čítal.
Teda vlastne nečítal, skôr spieval v tej chvíli,
plus tančeky, taký pohľad sa nám naskytal.
Vysoká škola, prezentácia seminárky,
spolužiak spôsobil malé fiasko na tému,
kvôli ktorej rozhodne nelistoval hárky,
narýchlo stiahnuté z netu, veď to prejde mu.
Z angličtiny si to preložil cez počítač,
nechal strojový preklad... Občas sa zadarí.
Vyučujúca sa ho pýtala, čo je zač,
na záhoráka, že či sú doma Maďari.
Piati ľudia v aute, cesta nocou do mesta,
hlasná hudba, chuť blázniť sa, skvelá nálada.
Mať vari smútok? Tak to sa ihneď potrestá,
človek za volantom na srandičky nabáda.
Ideme si, odrazu vraví "povedz číslo",
nemal som zdanie, čo sa bude diať po chvíli.
Pokrčil som plecami, "štyri" zo mňa vyšlo,
kruháč, hádajte, koľkokrát sme sa točili?
Bez spomienok akoby sme to neboli my,
sú sťa fotoalbum, čo so sebou vláčime.
Zahŕňajú taktiež chyby, vďaka ktorými
sa z nich, pokiaľ nie sme hlúpi, ponaučíme.
Zaznie nejaká pesnička, veď poznáte to,
pamäť zaloví sama a obraz vynorí.
Alebo sama zapracuje iba preto,
že cítite vôňu, čo vám niečo hovorí.
Nie vždy sa dá ale spomínať len s úsmevom,
pravda, žitie má aj tú odvrátenú stranu,
na niečo možno pomyslíme iba s hnevom,
zväčša aj také chvíle raz za čas nastanú.
Aj moju dušu tak sem-tam zužujú škvrny,
kdesi vnútri vo mne z času na čas zachrastia,
po čase mi však z nich ostanú len úšrkny,
a slzy smútku sa zmenia na slzy šťastia.
Škrt hrubou čiarou a na to pekné spomínam,
netrápim sa večne, nech sa furt nezamotám.
...listujem si ďalej, myseľ odkráča inam,
pieseň; vôňa; malý podnet a som hlavou tam.
(február 2014)
