reklama

15 rokov po zlate z MS, 13. časť – oslavy vo Švédsku; Filc; ohlasy

Píše sa rok 2002 a na Slovensku vládne hokej. Po nešťastnej olympiáde málokto verí Filcovej družine, ktorá mieri do Švédska...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

PREDOŠLÁ ČASŤ

...čo sa dialo v tábore majstrov sveta po finálovom víťazstve nad Ruskom

Päť minút pred pol desiatou sa v sobotu večer skončilo finále 66. majstrovstiev sveta v hokeji. Slovenskí hokejisti sa však, pochopiteľne, dostali do šatne až po slávnostnom ceremoniáli. Na ten sa vykašľali tréneri i vedenie ruskej reprezentácie, ktorí sa vybrali do šatne ešte počas záverečných slov prezidenta IIHF Reného Fasela.

Keď potom začal manažér Igor Nemeček našim chlapcom prichádzajúcim z ľadu rozdávať čiapky IIHF šité pre majstrov sveta, prezident SZĽH Juraj Široký pripomenul, že šiltovky i tričká priviezli aj zo Slovenska.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Keď vošiel do šatne obranca Peter Smrek, kričal na plné hrdlo „Slovenskooo, Slovenskooo, héja, héja, heja, Slovenskooo“. Nasledoval ho najstarší hráč majstrov sveta Jerguš Bača, ktorého Marek Uram v kabíne vítal slovami: „No čo je, dedko?“ Vzápätí si 37-ročný obranca padol do náručia s Vladimírom Šťastným, asistentom trénera. „To je paráda! Stále nemôžem tomu uveriť,“ vravel jeden z trojice trénerov.

Postupne prichádzali ďalší svetoví šampióni, medzi nimi aj obranca Ľubomír Višňovský.„Šance boli 50:50. Rusi mali tiež veľmi dobrý tím. Po dobrom začiatku sme trochu poľavili. Na konci sa však ukázalo, že máme na to, aby sme vyhrali,“ tvrdil obranca LA Kings, ktorý pricestoval do Göteborgu s dvoma hokejkami. „Ďalšie dve mi poslali a tie mi, našťastie, stačili. V sobotu som zlomil iba jednu,“ dodal Višňovský, ktorý kričal na svojho bývalého klubového spoluhráča z NHL Jozefa Stümpela: „Jozef, s tebou som sa ešte neobjal.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzi prvými gratulantmi bol i bývalý kapitán zlatej československej reprezentácie z roku 1985 Dárius Rusnák. „Teraz už musím závidieť ja Jožkovi Stümpelovi, on už má titul tiež, ale ja som nehral v NHL,“ smial sa v súčasnosti poradca prezidenta Schustera, aby hneď dodal: „Ale ty nemáš federálny titul!“

V strede šatne, v ktorej sú aj dva stĺpy – na jednom visela slovenská zástava – to už začalo naberať grády.

„Ľahko sa mohlo stať, že by som teraz sedel doma a díval sa na televíznu obrazovku,“ krútil neveriacky hlavou obranca Radoslav Hecl. „Stále si akosi neuvedomujem, čo sa stalo,“ mal slzy na krajíčku dojatý Rado.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtom sa ozvala známa melódia ľudovej pesničky Slovenské mamičky... Viceprezident SZĽH Marián Vávra podišiel k Vladimírovi Országhovi a spustil gratuláciu. „Budem ti vykať a hovoriť ti majster sveta.“

O desiatej hodine buchlo prvé šampanské. Všetci kričia „majstri, majstri“ a rodinní príslušníci zaznamenávajú povznášajúce chvíle na videokamery. Cvakajú spúšte fotoaparátov. „Musím sa odfotiť so Šatanom!“ kričí Jerguš Bača.

Vzápätí sa chopí svojej úlohy asistent kapitána Róbert Petrovický: „Ciky, caky, ciky, cak“ – znie trikrát víťaznou šatňou bojový pokrik, ale pri poslednom refréne je už zjavné, že „predrečník“ stráca hlas. Stráca aj medailu, na čo ho upozorní lekár Dalimír Jančovič. Chlapci stojaci pri Robovi akoby na povel začnú hľadať jeho metál. „Nemám medailu, spadla mi medaila,“ kričí rodák z Košíc. O chvíľu je však cenný kov „na svete“ – bol na zemi. Už výdatne pokrstený striekajúcim šampanským.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O medailu prišiel aj Peter Smrek, a to ešte na hracej ploche. Našli ju primrznutú v ľade. Dolovali ju najprv korčuľou a potom šrobovákom. Napokon ju úspešne vydolovali, len bola trochu poškrabaná.

Obrázok blogu

Ale späť do šatne, Róbert Petrovický sa mazná s víťaznou trofejou. Pôžitkársky vychutnáva pocit triumfu a myslí pritom na svoju mamu, ktorá sa prekrásneho úspechu svojho syna nedožila. „Mama nás vidí, určite nás vidí,“ lesknú sa Robovi oči od dojatia. „Všetko zlé, čo sa stalo, je na niečo dobré – ja v to verím. Sme majstri sveta a to nám už nikto nikdy nezoberie.“ Istotne si pamätáte: po neúspešnom vystúpení slovenskej reprezentácie na Olympiáde v Salt Lake City mu pred televíznymi kamerami vyhŕkli slzy. „Aj teraz som mal v očiach slzy, ale boli iné. Vtedy to boli slzy sklamania, teraz sú to slzy šťastia.“ Keď po skončení zápasu chvatne preskakoval mantinel, padol na ľad. „Takmer som si zlomil krk, ale to nič. Tá radosť bola krásna, fantastická.“

Aj Miroslav Hlinka žiari šťastím. „Čo sme to spravili?“ – pýta sa, keď sa vyobjíma s otcom. Ako tak hľadí na tešiacich sa spoluhráčov, rosia sa mu oči.

Brankári Ján Lašák a Rastislav Staňa sú ako nerozlučné dvojičky. I teraz. „Toto sú najlepší gólmani na Slovensku,“ kričí otec Rastislava Staňu.

A to je už v rozradostenej šatni aj prezident SR Rudolf Schuster. „Tohto odniekiaľ poznám,“ zavtipkuje si v uvoľnenej atmosfére Ján Lašák. V sobotu dopoludnia mal zvýšenú teplotu. Po dohovore s lekárom Dalimírom Jančovičom si to však nechali pre seba. Nič nepovedali ani trénerovi Filcovi.

Vrava a oslavné pokriky v priebehu pár sekúnd utíchnu. „Bude to bez veľkých formalít,“ hovorí prezident Rudolf Schuster. „To, čo máme dnes na Slovensku vo vás, si málokto uvedomuje. Chcem vám k tomu v menej všetkých občanov Slovenska poblahoželať. Ak by sa dnes volil prezident, boli by veľké problémy zvoliť len jedného, pretože každý z vás by ním mohol byť. Klobúk dole. Mnohí predpovedali, že vo finále už nemôžeme vyhrať. Bodaj by, čo ste dokázali vy, zopakovali aj ďalší.“ Z hrdiel hráčov odznelo zborové: „Ďakujeme, ďakujeme!“

Kapitán Miroslav Šatan na slová hlavy republiky odpovedal: „Ďakujem vám za podporu zo Slovenska. Za to, že ste prišli a myslím si, že tak, ako sa Slovensko snaží dostať do európskych štruktúr...“ Slová najužitočnejšieho hráča MS zanikajú v burácaní spoluhráčov: „Šarky na hrad!“

Ku kapitánovi neskôr pristúpi Dárius Rusnák, s ktorým bol Miroslav Šatan na pamätnom zraze 44 hráčov v Bojniciach v roku 1993 pred olympijskou kvalifikáciou v Sheffielde. „Vtedy som mu povedal, aby si zobral „môj“ dres s číslom osemnásť. Po zápase so Švédskom som si pomyslel, že by bolo nádherné, ak by aj Miro, rovnako ako ja v Prahe v roku 1985, dvíhal pohár nad hlavu.“

Len v modrých teplákoch, bielych ponožkách a s medailou na krku sa usmieval v šatni brankár Ján Lašák. „Najťažšie mi bolo za stavu 3:3. Peter Bondra svojím gólom pomohol najmä mne,“ vraví líder neskorších osláv na göteborskom námestí Götaplatsen, kam slovenských hokejistov odviezol autobus s otvorenou korbou. Po predstavení novopečených majstrov sveta, keď pod pódiom viali slovenské zástavy, odspieval Lašák hymnu víťazov We are the Champions.

Obrázok blogu

Ako posledný opúšťal šatňu generálny manažér slovenskej reprezentácie Peter Šťastný, ktorý sa počas prvej tretiny zápasu za stavu 1:0 objavil na veľkej obrazovke v hale so vztýčeným palcom. „Bol som pokojný aj za stavu 3:3. Veril som celý čas, pretože som vedel, že prichádza niečo pekné pre Slovensko a Slovákov na celom svete. Všetky veci, ktoré sa na šampionáte stali, mali svoju príčinu. A podľa mňa najdôležitejším gólom na turnaji bol prvý gól Petra Bondru vo štvrťfinále proti Kanade.“

Obrázok blogu

Rozsiahlejší rozhovor s trénerom Filcom zo šatne:

Ako ste prežívali záverečné minúty tohto veľkého finále?

Vyvolali vo mne veľké emócie. Po tom, čo Rusi vyrovnali na 3:3, hlavou sa mi hnali rôzne myšlienky. Boli to azda najťažšie chvíle v mojej trénerskej kariére. Už-už sme siahali na titul a razom sa nám opäť vzdialil. Rýchlo som analyzoval, čo ďalej. Priznám sa, že som už pomaly začal rozmýšľať o predĺžení, najmä o tom, čo urobiť, aby Rusi tú psychologickú výhodu, ktorú získali vyrovnaním, nezužitkovali. Predĺženie by bolo veľmi ťažké, našťastie, naši páni hráči nedopustili, aby k nemu došlo. Po Bondrovom štvrtom góle som bol už presvedčený, že kritickú situáciu sme zvládli a že finále máme opäť pod kontrolou.

Nestrácali ste vieru v konečný úspech?

Nie, veril som tomuto mužstvu aj vtedy, keď prišlo o dvojgólový náskok. Prvý gól sme dosiahli už v dvadsiatej druhej sekunde zápasu a odvtedy sme dlhé minúty nielen viedli, ale mali aj hru v našej moci. Azda sa niekomu zdalo, že v poslednej tretine sme dostali góly, ktoré sme dostať nemuseli. No všetci si musíme uvedomiť, že Rusi vedia hrať hokej, že aj oni prešli dlhou a ťažkou cestou až do finále a že aj oni majú vynikajúce individuality, ktoré ihneď dokázali využiť chyby našej obrany.

Verili ste po tom, čo ste pred dvoma rokmi prehrali vo finále svetového šampionátu v Petrohrade s Českom, že sa vám ako trénerovi Slovenska raz naskytne šanca na reparát?

Veľmi som v to dúfal. Aj pred týmito majstrovstvami sveta. V mužstve to od začiatku vrelo a už skoro som na ňom pobadal veľkú túžbu uspieť. Každý z hráčov by puk radšej zjedol, ako ho dal súperovi. Bola radosť sa na nich dívať, s akým nadšením hrajú. Ak mi Olympiáda v Salt Lake City nejaké tie roky z môjho života vzala, tak tento šampionát mi ich zase vrátil.

Ako by ste v krátkosti charakterizovali vaše mužstvo?

Tvorili ho nielen vynikajúci hráči, jedni z najlepších na tejto planéte, ale aj skvelí ľudia. Majú nielen veľké mená, ale aj srdcia. Z toho pramenila obrovská vnútorná sila tohto mužstva. Bolo mi cťou s ním pracovať. Keď sa finále definitívne skončilo, chcelo sa mi radosťou vyskočiť z kože.

Komu najradšej by ste venovali vašu zlatú medailu?

Všetkým tým, ktorí verili našej robote. Ktorí verili tomu, že cesta, ktorou sme sa dali, je jediná správna. Nehľadiac na to, či nám turnaj vyšiel, alebo nevyšiel.

Čakali ste, že po tom, čo Rusi vyrovnali, že strelíme ešte v riadnom hracom čase víťazný gól?

Pravdupovediac, poslal som na ľad prvý útok s tým, aby gól v prvom rade nedostal. Pálffy s Bondrom vlastne porušili taktiku, lebo mali brániť. A oni dali gól (úsmev).

Mnohí odborníci považujú víťazstvo Slovenska za úplne zaslúžené, podľa nich hrali vaši zverenci na tomto turnaji najkrajší hokej. Súhlasíte s nimi?

Súhlasím s tým, že sme zlato získali absolútne zaslúžene. To ale neznamená, že po sobote je slovenský hokej najlepším na svete, vyhrali sme totiž „len“ jeden vážny turnaj. Do svetovej špičky však nepochybne patríme, o tom dnes už azda nikto nepochybuje. Hneď po tom, čo v nás doznie eufória, sa ale musíme veľmi vážne zamyslieť nad tým, čo s našim hokejom ďalej. Musíme mu utvoriť také podmienky, aby sa z takýchto a podobných úspechov mohli tešiť aj ďalšie generácie. Bondra, Šatan, Lintner a ďalší musia mať svojich nasledovníkov.

Ohlasy osobností na triumf slovenských hokejistov:

Josef Augusta (tréner Česka): Gratulujem vám, že ste neprerušili česko-slovenskú sériu. Po výsledkoch, aké ste dosahovali v priebehu turnaja, som mal pre finále jasného favorita, a tým ste boli vy. Rusi jednoducho nemohli vydržať s tou defenzívou, akú produkovali proti nám, aj Fínom. Vaši hráči proti nim dokázali to, čo sa nepodarilo nám, dali rýchly gól a Rusi museli myslieť aj na ofenzívu. Na MS ste mali jednoznačne najsilnejší tím, trénerom sa ho podarilo poskladať z hráčov celého sveta. My sme skončili skôr ako sme čakali, a aj preto sme potom fandili Slovákom. Bolo to úplne logické a jasné. Po finále som zdvihol telefón a zablahoželal Janovi Filcovi k titulu. “

Viačeslav Fetisov (bývalý hokejista, minister športu Ruska): „Teším sa spolu so slovenským hokejom, pretože som veľmi rád, že úsilie Petra Šťastného sa dočkalo odmeny. Pravdupovediac, keď naši vyrovnali na 3:3, zdalo sa mi, že by sme mohli vyhrať. Ale práve vtedy Slováci dokázali, prečo boli na šampionáte najväčší. Napríklad v tom, že mali v pohotovosti super strelca Petra Bondru. Slovensko na turnaji hralo v celom jeho priebehu výborne a bolo najlepšie. Mám však radosť aj z ruskej medaily po dlhých rokoch. Navyše keď ju získal tím, ktorý prišiel z ničoho.“

Michal Martikán (vodný slalomár): „Som veľmi rád, že sa to hokejistom podarilo, je to obrovský úspech. Sledoval som aj predchádzajúce zápasy, základ úspechu bol postavený na bojovnosti a húževnatosti, s akou hráči išli za svojím cieľom. Záver finálového zápasu som prežíval mimoriadne intenzívne, aj som si pred televízorom zakričal. Celý čas som veril, že to dobre dopadne.“

Radoslav Suchý (hokejista Phoenixu, neprišiel na MS pre chorobu): „Je to super pocit. Celý zápas som fandil a tlačil som našich ku zlatu. Bol som veľmi nervózny a som nesmierne šťastný, že v závere padol gól Petra Bondru.“

Július Šupler (bývalý reprezentačný tréner Slovenska): „Chlapci splnili sen nielen môj, ale aj miliónov slovenských divákov. Na celom turnaji hrali vynikajúci hokej a tento primát si plne zaslúžia. Znie to neuveriteľne, že sme sa stali majstrami sveta, ale je to tak.“

ĎALŠIA ČASŤ

zdroje: tu

Martin Zachar

Martin Zachar

Bloger 
  • Počet článkov:  177
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Neobyčajne obyčajný človek, ktorého svet zrkadlia jeho verše :))) Zoznam autorových rubrík:  Básne - nezaradenéBásne - humornéZaujímavostiMS 2002Súkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu