Cítil jej hlas,
počul jej dotyk
a skrýval sa
do tretej duše.
Do tretej schránky
na ľavom brehu
jej vyhasnutej iskry.
Skrýval sa za jej sever.
Bál sa.
Ach ako sa len bál
budúcich večností.
Čo ak sa viac nestretnú?
Pretínal jej obzory svojim svetlom
a slzy skrýval
v ozrutánskom tichu.
Umieral.
Bez slov. Bez podstaty.
Bez nej.
Miliardy túžobných prevtelení.
Mať aspoň to jedno.
Byť aspoň jeden život s ňou.
A potom ešte naveky.
Cítil jej hlas
a počul jej dotyky.
Miloval ako nikto
na žiadnej hviezde
a krokom amputoval
ich mocné úniky.
Počul jej muší šepot,
cítil jej krídla.
Stádo ich briez vypálili
a on sa premenil na popol.
Už nebol človekom. Bol len
oparom prašných zhorenísk,
nad jej večným tieňom.
Už nikdy inú nemiloval.
Inú planétu, inú hviezdu,
žiadnu inú žiaru,
čo vychádzala z iného príbehu.
Bol až príliš zaujatý.
A skutočný rovnako.
Miloval iba raz a večne.
Miloval ako nikto
v tomto prekliatom vesmíre.
Miloval teba.
