A dúha otrčila kopytá,
sen sa stiahol z predmestia
a žobrák išiel na výpary.
Podobne ako decembrový sneh.
Kráčal som z posledných
básní
a písal z posledných krokov.
Nebolo ťa.
Dal som si pivo
a potom ďalšie svedomie.
Prerezal som skutočnosť
a otvoril všetky tiene.
Bolo tam svetlo.
Usmial som sa
a pochopil,
že moje básne majú pokračovanie a dej.
Jeden za druhým.
Dejom. Ďakujem.
Len to chvenie a skutočnosť,
že by som ich mal prežiť.
Tie tiene aj tvoju
spevavú grimasu.
Čo zase? Pýtam sa
svojho ja.
Toho prvého.
To druhé spí, niekde na lúke
plnej kvetov a hriechu
z čistoty.
Asi dnes onemiem.
Zavesím si na krk gitaru
a spomienku na môj posledný
moment.
Ulíham bosí
a stále sa chvejem,
poslednými životmi
čo mi dali mat.
Šach je fajn,
ale oveľa iných vecí
ešte viac.
Si myslím.
Si tam a aj tu.
V predošlej kapitole
kropím tvoje lono vôňou.
Mojou vôňou.
Kvitnú tam kvety,
čo majú svoje malé korienky
naplnené láskou.
Prichádzam o panenstvo.
O panenstvo
samého seba. V tejto kapitole.
Usmievam sa a hladím diaľky,
v ktorých už možno tušíš...
že aj moje slabé miesta
majú predsa len svoje miesto,
niekde tam.
Niekde v tebe. Niekde vo mne.
Áno, presne tam.
V nás. V ľudstve, ako nahom.
