Ráno čistí okná
svetlu
a tma sa láme
ako zápalka.
Sedím.
Tak nerád sedím.
Radšej lietam, krútim,
behám a skáčem.
Ale nie. Ja sedím.
Musím aspoň písať,
aby som zahrdúsil
ten čas bez teba.
Autobus akoby cúval.
Pach schránok
sa mieša s hmlou
a mne nie je dobre.
Chcem sa do teba
schúliť.
Chcem sa ukryť
pred masami más.
Necítim sa tu dobre.
Mám strach.
O tvoje kroky.
Áno. Cítim to. Práve sa prebúdzaš.
A tu nič nové.
Stále sedím
ani by mi amputovali
krídla.
Ďalšia zastávka.
Bajkonur? Londýn? Malacky?
Neviem.
Hocijaká len nie konečná.
A tak len sedím
a milujem viac
ako v noci,
ktorej ani len minútu som neprespal.
Zákruta, výmoľ, kopec.
Trmácam sa tmou
a sedím. Som najmilovanejším
človekom.
Cítim tu vodku opravára striech
a zozadu makovník maturantov.
Milión vôní,
ale ani jedna tvoja.
Blížim sa do cieľa.
Dnes som to prežil.
Tak ako to prežijem aj zajtra
aj v pondelok.
Lebo ja sedím za tebou.
To je to jediné,
čo ma drží
na tejto sedačke.
Inak by som tu zapustil korene a naveky spustol.
Bajkonur? Londýn? Malacky?
Nie.
Poprad.
Konečná,
vystupovať!
