Malá blond mačička
sa mi každé poobedie o štvrtej
zdravila spoza baru neskonalým úsmevom:
Dobrý deň.
A aj záclony sa vtedy vlnili túžbou. Videl som to!
Vždy som si kupoval
červené Marlborky,
tri pivá
a zápalky,
aj keď som horel.
Horel som po nej
a ona to vedela.
Vedieť je bohatstvo,
to som ale napísal
už dávno.
A ja som fakt vedel.
Chodil som tam každý deň
iba kvôli nej. Nikdy som nechcel nikoho tak ako ju.
Vy ste spisovateľ?
Raz sa ma opýtala.
Nie. Zaklamal som,
lebo som ju strašne chcel
a spisovatelia nie sú v móde.
Robím v banke,
pokojne som povedal.
Stratila sa v dyme
a keď mi doniesla tretie pivo zastala,
nadýchla sa a povedala:
Škoda,
a ja že mi ju podpíšete.
Mávala pred sebou mojou zbierkou básní
a smiala sa.
Dnes robí v banke každý.
To bola posledná veta,
čo som od nej počul.
Na druhý deň som do baru
doletel s ružami
a plný pravdivých vyznaní,
som sa nadýchol a otvoril dvere
v nedeľných šatách.
Za barom stál chlapec
s pirsingom v nose, nadváhou,
aknenóznou pleťou
a ťukal do mobilu.
Nech sa páči, povedal neochotne.
Kde je Barbora?
Vydal som zo seba prosebne.
Odišla za rodičmi do Ottawy
Vraj na furt. To je v Kanade, škodoradostne dodal.
Kytica mi vypadla a asi aj srdce.
Rozbilo sa na špinavej podlahe
a ja som sa otočil,
aby som sa už nikdy,
ale nikdy
nevrátil.
Na miesto, ktoré sa jedného dňa prepadlo pod zem.
10.4.2014, 17.00 - Mestská knižnica Ružomberok - Hirax, ja+moje básne a gitara...všetci ste srdečne vítaní...
