Spíš niekde
v tomto istom veľkom meste,
kým ja trpím
nespavosťou
a o šiestej nad ránom
otváram druhý dnešný
balík cigariet.
Odpusť že ti tykám,
ale vedz,
že som napáchal už aj väčšie zlo.
Toto je malina,
toto je len ovocný sad
tejto básne.
Peklo ešte len zasadím. Čoskoro.
Električky hučia,
Patagónia blčí
a ja sa prepadávam
každou minútou.
Hlbšie do seba.
Už len tak zaspať.
Aspoň na minútu tejto básne.
Sú to psie dni,
čo sa na mňa valia
a ja márne
skladám reparát
z vlastnej nahoty,
ktorú som predal
výrazne pod cenu.
Som len Jano,
čo hráva slovenský poker
o vlastné pokušenia
a márne sa snaží
získať odpustky,
čo sa ako čerti,
vyrojili z pekla.
Som nájdený
niekde medzi
svetadielom A
a planétou C.
Béčka som nikdy neuznával,
to preto ten
proces skákania.
Buď absolútne,
alebo vôbec.
Nepotrebujem zbytočnú
medzihru, kde sa zúčastnení
hrajú na niečo,
čím nikdy nebudú.
A ani neboli.
Koniec hry.
Dušan je v tomto meste
a ja sa správam podobne.
Keď ako ďalšie tisícky
skrachovancov, zvoním na posledný zvonec.
Áno, podobne ako život.
Aj básne ich majú.
A táto nie je žiadnou výnimkou.
p.s.
