Mám 35 a som
vernou kópiou
samého seba.
A som na ňu
pyšný.
Na tú kópiu.
Počkať!
Mám len 34
a som absolútnym
originálom
vlastného odrazu
padajúcich krokov.
Áno,
volám sa Jano.
Marton. Teda mal som byť Juraj,
a mama mi nedávno povedala,
že v hre bolo aj meno David. Stále však Marton.
Bolo mi to vtedy jedno. Teda stále je.
Volám sa ako sa volám
a denne dokazujem
padajúcim listom,
že sú na tom stále dobre.
Nevyhýbajte sa omylom. Pristanú nám.
Potom som sa dostal
k básňam.
Mohol som mať osemnásť?
Asi. Alebo o niečo menej.
No a robím to s nimi doteraz. Píšem ich.
Bavia ma. Neviem či ich bavím ja, ale je mi to jedno.
Raz za čas sa poriadne opijem,
aby som mohol na druhý deň pochopiť,
že umieranie musí byť fakt kurevský kríž.
A snažím sa. Snažím sa
to tu s vami vydržať.
Niekedy je to fakt nuda. Inokedy o hubu. Klasika. Vy ľudia.
No a keď sa tak otáčam,
čo nerobím často,
nechávam za sebou veľa
prázdnych fliaš
a básní ktoré sa mi stali.
Aj keď mi neverte každú.
No a dnes,
keď dopíšem túto,
zahasím lampu
a pokúsim sa bez liekov zaspať.
O pár hodín to zopakujem s nimi.
Tak a to je asi tak všetko. Skoro všetko.
A máte ma zase tak trochu
bližšie.
Aj keď sa mi pod kožu(ch) nedostanete nikdy.
Som až príliš intímny a milovaný,
aby som sa rozmenil na drobnejšie
viac, ako v tejto básni.
Aj tak som si ju len
pre moju nespavosť
hnusne vymyslel.
A čo mi teraz iné ostáva?
Venujem vám ju...
ľudia.
Vo Svite 22.1.2014 o 04:49
p.s.
