Ján Marton & Robo Mikla
Boh mi ťa bol dlžný
Hľadám ťa, ako možnosť nula.
Nekonečno?
Nie jednu zo všetkých možnosti máp,
čo obieham
v roku nespočetne krát.
Hľadám si možnosť "na veky",
či pre mňa neexistuje,
nechcem viac pátrať
kašlem na karmu,
bolesť a večné nezmyselné náreky.
Možno som ju len ešte nestretol.
"Možno" je neisté ako suka,
čo ti sľúbi večnosť
na prvom najebanom rande.
Možno je trápna ako gýč.
Ako nevyrovnanie tvojho plodu.
Možno ju len cítim niekde v závetrí
a ubíjam sa tmou.
Svetlom, tieňom a nezmyselenými vraždami.
Zabijem a odchádzam.
Boh mi ťa bol dlžný.
Nekonečná.
Večnosť ako láska
a láska iba ako zasraté slovo.
Na zasratých mapách zblúdilých oviec.
Pôjdem za inou.
Za ďalšou cudzou
a tebe to vlastne
ani nikdy nepoviem.
Že som ťa odpustil aj Bohu.

